V tieto dni, viac ako inokedy vo mne silno zarezonovali, najmä v situáciach, kedy som nenavštevoval kostol, a takpovediac po dvoch mesiacoch idem prvý krát na sv. omšu do kostola. Omše som samozrejme sledoval z televízie, a snažil som sa nad tým uvažovať. Uvažoval som nad tým, že proste v danom čase nastala doba, kedy nie je možné navštíviť kostol. Ako dobre, že zajtra to možné už je. Som naozaj veľmi rád, a vďačný Bohu, že prídem do jeho chrámu, teda aspoň dúfam, že sa mi to podarí. Ako teda vnímam, nie všetko v našom živote je samozrejmé, a táto nemožnosť vo mne vyvolala zmiešané pocity.
Často som rozmýšľal nad tým, aké by to bolo, keby som do kostola už nešiel. Pri tejto myšlienke, kedy som si ju položil napríklad v súčasnom, prítomnom čase, ma vyslovne striaslo až hrôzou. Možno to pôsobí niečo ako spôsob kedy človek príliš vážne berie možno svoje takpovediac duchovné zameranie na váhu, kladie tomu prílišný dôraz, veď predsa o nič nejde, ale skutočnosť je taká, že ide o veľa, pretože ide o spásu človeka.
Mnoho ľudí aj kresťanov si to príliš jednoducho vysvetľuje, a túto nedobrovoľnú absenciu azda aj privítalo, pretože nie každému sa chce chodiť do kostola. Nie vždy sa mi totiž chcelo. To azda pozná každý človek veriaci, ktorý azda svoju vieru a podobne myslí naozaj vážne. A keďže človek teda niektoré veci naozaj myslí teda vážne, stretne sa nie jeden krát v živote s mnohými prekážkami, kde nie je jednoduché sa s nimi popasovať, a ešte horšie je s niektorými myšlienkami len tak sa zahrávať. Mnohí odmietajú niečo prospešné pre seba, a vyhľadávajú škodlivé, a účinky predsa len zbadajú na sebe v neskoršom čase. nechcem povedať, že nikdy nezbadajú v danom okamihu, ked sa pre onú vec rozhodnú, ale to všetko príde postupne.
Lenže dobre vieme, že toto chce zlo v našom živote. Toto je niečo, o čom teda som sa zmienil v state, ale nepriamo či teda môže zlo pôsobiť pozitívne. Nemôže nikdy, pretože zlo je zlo. Mnohí sa snažia ospravedlniť aj svoje zlyhania formou rozličnej omluvy, seba ospravedlnenia, veď predsa som to tak nemyslel, častokrát je to v snahe, zachrániť si, takpovediac kožu, a samozrejme, musím aj ja ľudsky priznať, nevyhol som sa tomuto spôsobu predsa ani ja. Ani mna niečo takéto neminulo, čo ma napríklad úprimne mrzí, a nechcem to samozrejme ospravedlňovať napríklad tým, že teda aj ja som človek, aj ja mám akési právo možno na osobný omyl, alebo akúkoľvek formu zlyhania, veď predsa človek sa má snažiť vykonať danú nápravu predsa tam, kde to možné teda je, kde sa niečo teda dá napraviť, niečo niečím ospravedlniť.
Lenže skúsenosť predsa nás učí, že keď takto naozaj budeme zakrývať zlo, a nesnažiť sa o nápravu, človeka do dobehne.
Teda človek by toľko toho chcel povedať, napríklad pri stretnutí s človekom, s ktorým sa dlho nevidel, ale niekedy mám pocit, že s daným človekom predsa len sa stretnúť nechcem, pretože si nemám s ním čo povedať, hoci by som mu povedal azda toho mnoho. Mnoho možno pekného, alebo menej príjemného, možno to môže znieť až karhajúco, ale človek proste nie vždy má na výber. Práve toto všetko emočné je skryté do pohľadov, ktoré niekedy prezradia oveľa viac, že prezradia tisíce slov, tie tisíce nevypovedaných slov, ktoré navždy v človeku ostanú, a tak rád by človek spustil, myšlienkovú kanonádu slov, ale nejde to. A možno to predsa nemá zmysel veď predsa život ide ďalej.
čo teda spomenúť záverom článku? To som sa naučil, že naozaj ako hovorí príslovie, mlčať je niekedy zlato.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár