Napríklad ma potešilo keď som sa raz zamyslel nad mojou otázkou, či sa dá dobrom robiť zlo, a dostal som odpoveď, že dá sa čo by sa nedalo. Určite. Vrúcne ďakujem za celkom obsažnú odpoveď, vďaka ktorému som isto osviežil moje blogerske portfólio.
V podobnom duchu by som sa chcel zamyslieť teda nad tematikou v piatom článku v poradí, ktorému možno nie každý rozumie, kto nebol v danej situácii.
A možno nie jednému je táto téma nie celkom cudzia, kedy volili možnosť mlčať vtedy, kedy mali prehovoriť, a kedy prehovorili vtedy, kedy mlčali. Možno to platí skôr pre tie povahy, ktoré najprv rozprávajú, a potom rozmýšľajú, o čom práve prehovorili. V oboch prípadoch však samozrejme platí, že áno, niekedy je mlčať zlato, čo nepopieram, avšak na druhej strane nie vždy mlčať znamená svedčíť podľa pravidiel, kto mlčí svedčí.
Väčšinou však človek, ktorý mlčí vtedy, kedy v inakšom prostredí by sa zachoval ináč. Možno mu nechýba ostýchavosť, alebo to správne odhodlanie. Práve tam majú silu nevyslovené slová. Možno sa človek bojí prehovoriť, aby možno sám seba nedostal do väčších rozpakov a otázok, aké predtým mal. Možno sa bojí niečoho, čo zažil pred tým, ale to povedal možno neochvejne, a zistil tak, že nemá pevnú pôdu pod nohami, a preto je opatrnejší.
Áno, môžem to potvrdiť. A najmä po mojich skúsenostiach napríklad je potrebné povedať aj to, že niekedy človek by tomu druhému toľko chcel povedať, nie výčitiek, nemyslím teraz len to možno zlé, alebo negatívne, ale predsa, človek radšej ustúpi, pretože vie, že to práve ho robí múdrym, múdrejším, akýmsi zrelším, a dôkaz toho všetkého je, že človek sa učí a napreduje stále každým dňom. Že ešte nevie všetko, a že práve na takéto rozhodnutie je potrebné možno rokmi dozrieť. A niekto potrebuje toto poznanie zažiť hneď, a nechápe, že hneď to predsa nejde.
Práve ale toto vnútorné osobné dozretie do tohoto rozhodnutia človeka posunie jedine vpred. A práve vtedy pochopíme, že tie nevyslovené slová majú silu jedine vtedy, kedy človek na to vnútorne dozreje, čo je proces, a nie stav, a nie každý na tomto chce pracovať.
Záverom by som napísal ešte čosi. Človek niekedy toľko toho chce povedať, ale stáva sa, že stráca slová. Prečo je tomu tak? Možno preto, lebo je v istom zmysle naplnený svojou osobnou samotou, ktorú prežíva, túži akosi prirodzene možno po nejakom spoločenstve, ale nie je mu to umožnené. Preto jeho nevyslovené slová raz budú vyslovené s veľkou silou. To sú práve slávni ľudia, ktorí napríklad boli niečím a niekým umlčaní, nedostalo sa im v správnom čase zadosťučinenia, a akéhosi uznania, ale všetko sa to v správny čas napravilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár