Minule som márne čakal, kedy sa mi konečne ozvú z expresu, že som vyhral nejaké tielóve. Ani som, celkom isto nedúfal, že niečo také sa mi môže pritrafiť, ale čo keď náhodou predsa. Nádej je predsa to posledné ktoré zhasne. Zámerne som to napísal trochu v inom kontexte, ako originálne znie toto príslovi. No dobre teda. He. Azda taká malá anekdota na môj článok, či majú silu nevyslovené slová. Aj to v podstate boli nevypovedané slová, ale čo už.

No ono to ťažko povedať, pretože slovo, ktoré nie je celkom vyslovené, nemá nijakú silu, lebo slovom sa nestalo. Je to zase na filozofický prístup, a samozrejme mám na mysli to, kedy niekto obľubuje napríklad neverbálnu komunikáciu, pre niekoho teda mimoriadny prostriedok, v ktorom chce vypovedať niečo po svojom, ale nevie to presne formulovať, a radšej mu možno ide písanie, ako rozprávanie. 

Dobre vieme, že nevyslovené slová majú dosť veľkú silu, najmä ak sme v nejakej vypätej situácii, ktorú zaiste treba riešiť, ale nevieme presne, že akým spôsobom, hľadáme teda vhodné metódy, ako predovšetkým "prehovoriť" tak, aby to nejako zavážilo. Môžeme si teda kľudne toto aplikovať, či už na známe školské prostredie, alebo na pracovisko, alebo hocikde, kde sa nachádzame, používam teda známe prostriedky.

Aj človek chce niečo predsa len povedať, aj sa mu nedá, aj je prerušený od niekoho, od koho si to vyslovene neželá, aj mu je to čiastočne znemožnené. Keď je niekedy človek akosi umlčaný. Vtedy, kedy naozaj, ako to píšem v nadpise tohoto článku, že naozaj on sám cíti, a možno nie jeden krát sme sa ocitli aj my v takej pozícii, aj ja, a bolo ich iste hodne, predsa len som pocítil, že tie nevyslovené slová majú predsa len v sebe veľmi veľkú silu, a nevšednú.

Pocítil som to napríklad nedávno, keď som prostredníctvom sms gratuloval spolužiakovi k narodeninám, kde mi spätne zavolal, a toľko sme si toho mali čo povedať, hoci sme sa trinásť rokov nevideli. S jednou prestávkou, kedy som bol na diakonáte. A predsa som mal pocit, že človek je nejakým tým neviditeľným putom spojený, v myšlienkach, v modlitbách. V príjemných spomienkach na štúdiá, ktoré, ej, veru, boli veľmi veľmi trpké a ťažké, ale na druhej strane spomienky predsa len sú trochu svetlejšie, ako sa to všetko zdalo, hoci to musím povedať s odstupom niekoľkých rokov dozadu.

Keď niečo možno z vlastnej iniciatívy sa rozhodne nepovedať, o čom možno bol donedávna skalopevne presvedčený, že tak do poslednej chvíle učiní. Je to príjemné, nepríjemné, je to užitočné, je to aké? Ako by sme to mohli charakterizovať?

S tým súvisí napríklad aj to, že človek viackrát niečo odkladá, to, čo sa mu nakoniec vypomstí. možností má mnoho, ale nie všetko využije, čo v neskoršom čase ľutuje. nie všetko, čo chcel povedať, by bolo v konečnom dôsledku aj tak užitočné, a niekedy by človek tými slovami, vetami, myšlienkami, čo chcel niekomu adresovať možno len zbytočne ublížil a myslím si že nikto normálny po tomto netúži. Som si vedomý že mnoho vecí sa dá riešiť kultivovane, hoci v danom okamihu to možno riešil, pocítil ináč.

Záverom poviem. Aké pekné sú niekedy myšlienky, spomienky, ktoré sa nie vždy dajú vyjadriť cez slová? 



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár