Začiatkom by som chcel naznačiť asi toľko, že napriek tomu, že tejto problematike sa venujem v dnešný deň už v poradí ôsmym článkom, nie som si istý, či som už našiel odpoveď na túto otázku.

Dobre vieme, že máme robiť predsa len to, čo napĺňa náš život, čomu vieme dať význam. Samozrejme, pokiaľ máme spoločnosť, pokiaľ stále máme sa kam vracať, a spoločný menovateľ pre toto všetko je pojem domov, ani veľmi nevenujeme prílišnú pozornosť tejto problematike. V opačnom prípade nastávajú varianty, s ktorými sa musíme vysporiadať, akonáhle sa niečo začne týkať nás, čo musíme urýchlene riešiť. Dobre vieme, že v nie jednej situácii nám je na pomoc všetko. Zrazu si dokážeme spomenúť možno na takého človeka, ktorého by sme neboli schopní pozdraviť na ulici, poprípade opätovať mu pozdrav späť. Dobre vieme, že človek ktorý vie, že nejaká možnosť je pre neho poslednou možnosťou, je niečo, kde má poslednú šancu niečo dokázať, a snaží sa aj o nemožné, a tomu všetkému dá sa povedať podriadi celé svoje bytie, všetko čím je.

Dobre vieme, že spomienky sú na to, že človek sa mysľou akosi spätne vracia tam, kde sa nachádzal pred časom, a najviac myslí a analyzuje si tie súvislosti a skutočnosti, ktoré sú dá sa povedať neodvrátiteľné, ktoré nevie viac svojím konaním ani ničím ovplyvniť, na ktoré sa vie len prizerať a prijať také aké sú. Nemusíme ale hneď možno myslieť vyslovene na niečo negatívne, na niečo, čo je pre človeka možno ťažšie stráviteľné, môžu to pokojne byť aj príjemné myšlienky.

Napríklad človek veľmi rád sa vracia do obdobia, kedy cítil akési špecifické pocity šťastia. Možno si to už akosi nepraje zažiť, pochopil celkom dobre, že je to minulosť, nemá o to záujem, ale predsa mu to, ľudovo povedané nedá spávať, a akosi podvedome potrebuje si to sprítomňovať. Uvediem teraz príklad. Nie jeden spevák, nie jeden básnik, umelec, nejaký spisovateľ vo svojom diele ústrednou tematikou obsiahne presne toto, čo mám na mysli. Kedy človek sa vracia v mysli tam, kde mu je, alebo bolo najlepšie. Možno práve v danom období, keď neprežíva niečo príjemné, aby takto si možno pocit akéhosi nedostatku, možno menšej dávky šťastia akosi všetko vykompenzoval. To teda ako tušíme celkom správne mu to nepomôže, a teda kladiem si otázku v tomto blogu, či teda má zmysel sa niečím takým zaoberať.

Ako teda by som to všetko povedal. Možno teda áno, možno nie. Možno áno napríklad vtedy, pokiaľ človek vo svojej nedokonalosti, vo svojej akejsi malosti, alebo filozoficky by som to napísal, vo svoje obmedzenosti chápania, poznania, rozpoznávania a podobne dobre chápe, že sme teda krehkí, nedokonalí, sme poddajní, sme niekedy naivní, a to sa stáva dosť často, hoci nie každý si to chce pripustiť a priznať si, a hoci sa veľmi snažíme, predsa len máme svoje osobné limity, ponad ktoré sa možno nikdy nedostaneme, akokoľvek by sme chceli.

Možno teda máme svoje limity, ktoré nikdy nebudú naplnené, ale napriek všetkému budeme pociťovať istý stupeň šťastia, ktoré poznáme len my. Teda aj napriek tomu, že to, čo sme požadovali, sme teda nedosiahli, pretože možno pochopíme, že nie všetko musíme vlastniť, čo si zažiadame. Presne v duchu biblických viet, ktoré teda nájdeme v Písme, že síce, všetko môžem, ale nie všetko mi osoží, a toto je veľmi vážna veta. 

Nie vždy človek pochopí, že na niečo nemá. Nie vždy si vieme priznať, že toto síce chcem, ale proste na to nemám. nie vždy sa človek dokáže možno vysporiadať tak so svojou minulosťou, aby optimisticky hľadel do budúcna, lebo vie, že ešte ani zďaleka nie je koniec.

Dnes sa deje opačne. Dnes to, čo mi neosoží berieme ako častokrát nejakú zábavnú formu výzvy, ktorú teda je potrebné, nutné prekonať, nejakú latku, ktorú treba podliezť. To, čo chceme zdolať silou mocou. Nepomôže nám to, ale podvedome na to stále myslíme, pretože sa nazdávame, že takto nám porastie naše ego, a možno budeme hodnotní v očiach toho druhého, možno takého, ktorý o nás, fakticky ani nestojí.

Záverom napíšem ešte v krátkosti myšlienky. Že dosiahneme svojím spôsobom šťastie, ktoré bude možno druhému cudzie, a bude sa tomu čudovať, nebude ho chápať, kedy budeme pociťovať možno zadosťučinenie práve v danom momente, kde iný by možno cítil neuspokojenie, keď po niečom ešte predsa len túži a vie, že to všetko nie je ešte pre neho koniec, ešte predsa má to kdesi nejaké pokračovanie.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár