Ako som sa rozpísal v mojich predchádzajúcich piatich článkoch, častokrát volíme spôsob, kedy v spomienkach si čosi sprítomňujeme, či so napríklad uvedomujeme, že sa už nikdy neuskutoční. Či už to teda je niečo možno viac, alebo menej emocionálne, alebo to súvisí možno s našou prácou, povahou našej profesie, alebo v školskom prostredí, alebo v osobnom živote a podobne.
Človek častokrát, ako keby si nechával tzv. zadné dvierka otvorené, veď čo keby náhodou sa stalo, že sa k niečom ešte vrátim. Nie všetko, čo sa skončilo, sa muselo skončiť nadobro, a mnohí z nás, vplyvom azda nejakej frustrácie a podobne si to takto nejak azda mylne vysvetľujú. nie každá cesta, ktorá teda bola akosi pomyslene preťatá, musí naozaj skončiť, nie je nič akési večné, všetko práveže je dočasné. A práve tento rozmer, ktorý azda najlepšie vynikne práve v duchovnom kresťanskom ponímaní, je pre človeka ten najdôležitejší a najsprávnejší, pretože môže to celkom isto pomôcť napríklad vyrovnať sa s danou situáciou, či už to bolo v tom horšom, alebo lepšom slova zmysle, samozrejme všetko závisí od danej situácie, v ktorej sa nachádzame, a čo konkrétne riešime, či máme na mysli niečo pozitívne, kde sa samozrejme oveľa lepšie hľadajú akési vhodné riešenia a alternatívy.
A teda tie zmeny azda nezanechajú v nás samotných nejaké výrazné, alebo výraznejšie stopy a premeny na zmýšľaní človeka, alebo máme na mysli niečo, čo je azda negatívne, s čím sa musíme vysporiadať po samom, na čo sa možno nechce nám častokrát myslieť, a práve v myšlienkach si niečo takéto odkladáme akosi na poslednú chvíľu, veď čo keď predsa, veď človek ešte má akosi čas, veď to budem riešiť potom, keď sa niečo také nastane, a podobne.
Spomenul som to práve preto, že udalosti, ku ktorým sa azda už ťažko môžeme reálne vrátiť, ktoré teda už nie sú predmetom akejsi reality, teda je to už minulosť, ktorá sa nedá nazad vrátiť v nás zanechávajú určité stopy, ktoré človek niekedy vie účinne, a účinnejšie potláčať, ale nie sa s nimi vyrovnať. Možno je to nedokončená, predčasne skončená vysoká škola, alebo odchod zo zamestnania, ktorých som zažil azda nespočetne krát, aj keď v krátkom čase som si vždy niečo novšie našiel, a vždy som bol vďačný za všetko, čo sa mi na daný ten časový okamih dostalo, hoci som vedel, že to nie je všetko, a akási obmena určite ešte príde, a možno koľko ich bude. To azda ťažko odhadnúť.
Ako teda vidíme, ako som to písal v týchto predchádzajúcich riadkoch v odstavci, nie je jednoduché obzrieť sa do minulosti, nie je jednoduché analyzovať si svoju minulosť, než by bola akokoľvek pekná, ružová, priamočiara, a neviem ešte aká, vždy sa nájde niečo, čo nás možno brzdilo. Alebo lepšie by som povedal, vždy sa nájde niečo, čo v nás vyvolá vlnu azda nespočetných myšlienok. Áno, jedná sa o to, že človek... A týmto odstavcom končím blog...
Človek nech je v určitých fázach života akokoľvek naladený dobre, alebo možno zle, negatívne, vždy má zmysel myslieť pozitívne, s nádejou, čo možno niekto ani nedúfa, pretože je obklopený samými negatívami, a azda je si vedomý, že skôr či neskôr akejsi skleslej atmosfére sa dá celkom ľahko podľahnúť. Pozrieš sa smerom dopredu, zanalyzuješ si všetko predchádzajúce, a dokážeš za niečím dať bodku, čo skončilo, alebo, ako spomínam v nadpise článku, budeš sa zaoberať niečím, čo ti nepomôže?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár