Mnohí tesne pred cieľom pustia opraty zo svojich rúk, pretože si myslia, že na to nemajú, a stratili ten prvopočiatočný zápal, nadšenie, odhodlanie, kedy možno aj napriek odhováraniam sa predsa len s chuťou do niečoho pustili. Dosť často sa to stáva napríklad vo vysokoškolskom prostredí, kde je miera zodpovednosti nastavená trochu ináč ako na strednej škole, čo mi viacerí celkom isto dajú za pravdu.
Na druhej strane človek, ktorý odíde dobrovoľne z vysokej do nejakej práce je iná situácia, ako človek, ktorý nezmaturuje, ak sa náhodou stane. Teda vidíme, že je veľký rozdiel porovnávať stredoškolské a vysokoškolské štúdium. Ja napríklad neľutujem nič, hoci na začiatku nie celkom ľahko som sa s tým všetkým vysporiadal, ale dnes je to dávno za mnou. Pochopil som, že niekedy je lepšie byť múdry ako vzdelaný, pretože múdrosť ti knihy ani skriptá nedajú. A čo je horšie, je to nekonečné porovnávanie sa s dosahovaním titulov a podobne. Ono v poriadku, lenže tá realita v pracovnej oblasti je už trochu odlišnejšia. Spočiatku to môže byť horšie, alebo opačne neskôr, sa to môže urovnať.
To, čo ich spočiatku akosi prirodzene motivovalo, a pôsobilo na nich hnacím motorom. Nevideli sa síce ešte na konci úspechu toho všetkého, ale nič inšie ako úspech danom momente si predsa nik nepripúšťa. To by ešte nebolo nič nezaujímavého, lenže po čas naozaj začnú špekulovať, čo všetko ich to stojí, kam sa naozaj majú šancu reálne sa dostať, koľko ich to bude v konečnom dôsledku napríklad stáť, čo všetko môžem touto cestou stratiť, alebo aj získať, a ako môžem vyrovnať ten pomer straty a zisku.
Cieľom tohoto je opísať stav, kedy človek musí odhodiť niektoré negatívne myšlienky, ktoré proste obklopujú jeho myslenie, a priamo či nepriamo vnucuje všetko to, čo sa nedá. Všetky tie zápory, tie negatíva, všetko proste to nie, tie odmietania, ktoré, v kocke povedané, bránia človeku v osobnom rozlete, aby človek nestál na jedno mieste, aby som niečo osobné zažil.
Tu by som sa pristavil práve preto, pretože mnohí snívajú práve o tom pomyslenom, o tom nedosiahnuteľnom. To samozrejme môžeme kategorizovať na reálne, alebo nereálne, ale pre niektorých, čím väčšia miera nereality v danom prípade, tým viac si myslia, že na to majú. Je to dosť veľké nebezpečenstvo, pri ktorom človek reálne nevie odhadnúť svoje možnosti, a vypína sa na nesprávnom mieste, čo môže celkom isto nielen jemu, ale aj okoliu byť viac na škodu, ako na prospech. Mnohí si myslia, že konečne keď sa mi bude v niečom dariť, dosiahnem zrazu napríklad na niečo, čo som mohol o voľačom len snívať. áno, sčasti to môže byť celkom isto pravda, ale otázka je, a to si väčšina už nekladie je v tomto momente asi taká, že či to človeka naplní, a či je to naozaj to pravé, čo potrebuje k svojmu životu, alebo je to len ďalšia cesta, ktorá žiaľ, vo väčšine prípadov aj tak vedie do slepej uličky.
Ach. na čo všetko som si spomenul pri písaní tohoto článku. Boli to ale spomienky, ktoré sa ma už našťastie nedoktnú, bolo to dávno, hoci to vnímam stále, ako by to bolo včera. Nech sa vám darí, a veľa optimizmu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár