To platí možno o tých, ktorí stále ešte nevedia, aké je ich miesto v živote, a o čom je teda vianočné sviatky, o čom sú veľkonočné sviatky, teda dva veľmi významné sviatky v živote kresťana, a tak ďalej.
V mojom dnešnom článku, ktorý má názov má význam niečo si priať sa teda reflexívne chcem vrátiť do krásneho vianočného akutálneho obdobia, o ktorom, žiaľ, mnohí si ani nevšimli, že niečo také existuje, mnohí ich považujú za skončené. Veď predsa už azda pracujeme po sviatkoch, už zase nastal ten klasický zhon, ten klasický stereotyp, a teda vianoce viac menej pre mnohých tak ako prišli, tak odišli, že človek sa nestihol poriadne ani otočiť, obzrieť, a už je, dá sa povedať, už je teda po všetkom. Už prešiel silvester, prešiel aj nový rok, a teda možno vystanoví akási podivná otázka, či má zmysel venovať sa napríklad aj práve v dnešný deň, kedy máme štvrtého januára, či teda osobne ešte prežívame vianočné sviatky, keď niektorí sa tak správame, že vianoce ako keby ani neboli, ani sme si nevšimli, že niečo významné sa udialo.
Okná možno máme dávno poumývané, upratané taktiež, povysávané, všetko doporiadku, navarené, a podobne. To samozrejme patrí k tomu. Priznám sa, ak sa mám obhliadnuť do dní nedávno minulých, mal som veľmi veľa práce, ale som si dal záležať, pretože sviatky sú aj o tom, aby som mal čisto a upratané, aby som priložil proste ruku k dielu, aby som niečo samostatne spravil a podobne. Veď nič nie je len tak, že mávneme rukami.
Prajeme si už tradične veľa vecí. Áno v podstate si prajeme to základné, ako zdravie, štastie, lásku, a nie je cudzie nám priať si božie požehnanie, ktoré ako príslovie hovorí, bez neho sú márne naše námahy. Možno to znie trochu čudne, možno to znie tvrdo, ale ja osobne naozaj môžem potvrdiť pravosť týchto slov v tomto prísloví, pretože človek, ktorý si niečo praje, dosiahne to, neváži si to, obyčajne naozaj pocíti frustráciu vo svojom vnútri, nepochopenie, po čase bude napríklad odmietať práve to, čo si pred časom niečo prial, a pre neho to môže mať veľký význam. Lenže razom ten význam sa predsa len môže stratiť, a môžeme si klásť otázkou, čiou vinou sa to stalo, že človek stráca chuť do niečoho dôležitého, ku ktorému sa teraz stavia akosi príliš laxne.
Mnohí máme prehnané očakávania, ale zas poviem narovinu, kto ale ich nemá. Skoro každý, len málokto si to dokážeme priznať sami na sebe, ale to možno preto, lebo rokmi sme si niečo priali, a stále nám niečo bolo odopriate, nebolo teda nám dopriate, stále sme si niečo musel odopriať možno pre naše dobro, to samozrejme nechcem poprieť, niekedy je naozaj prospešné a užitočné niečo si odopriať, možno preto, aby som ten čas natoľko oddialil, že potom ocením ten čas, to, čo všetko som musel medzi tým časom vykonať, čo som stihol, a čo som možno práve naopak, nestihol, a boli mi kladené nie jedna prekážka pre uskutočnenie toho čo onoho, niekedy, nepreháňam ak zdôrazním, že nesmierne dôležitého momentu.
Záverom poviem ešte niečo. Dlhšiu rečnícku otázku. Sme teda realisti, takí, ktorí vieme, že niečo sa nedá splniť, a človeka takpovediac niekedy prejde chuť na niečo dobré, alebo usúdime, že nám aj tak nie je nič dopriate, a zbytočne sa budeme namáhať, keď naše námahy, a všetko to vynaložené navyše, všetko to naviac nebude odmenené a korunované akousi zásluhou, nejakou odmenou, z ktorej sa budeme potom tešiť, budeme mať radosť, budeme čerpať osoh, a celkovo to bude nám slúžiť k dobrému?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár