Reagujem akurát na jeden článok, a trochu by som ho dal do súvisu s mojou pridanou fotkou, ako som to učinil krátko pred polnocou. O čo teda ide.

Pozeral som si z trojkového ajfónu staré fotky. Tá fotka, ktorú som pridal nedávno bola približne jedenásť rokov stará, ale pre mňa je stále aktuálna. Vedel som totiž, že niekde sa nachádza, a som rád, že som ju našiel. Zaspomínal som si na časy, kedy som strávil v danom spoločenstve, a či bolo dobré, no ako dobré bolo. Zmena myslenia, ktorá chtiac nechtiac rokmi nastáva dokáže všetko vyliečiť, a neľutujem nič. Neľutujem nič okrem toho, možno keby som sa viackrát snažil

Zareagujem teda na jeden článok, ale nepriamo, pretože ma to akosi podnietilo k napísaniu akýchsi mojich osobných zážitkov a podobne.

Ako teda spomínam, pozeral som si staršie fotky, ktoré som teraz našiel. v duchu naozaj som sa preniesol azda jedenásť rokov dozadu, čo všetko som prežil, ako asi som vtedy vnímal moju situáciu, čo všetko ma jatrilo, čo všetko ma tešilo, z čoho som pociťoval radosť, alebo práve naopak, z čoho som pociťoval možno akýsi smútok. Smútok možno za niečím, čo bolo celkom fajn, ale zároveň všetko nové, neznáme, je začiatok čohosi, čo zas, ako to vnímam aspoň ja osobne, začiatok akéhosi reštartu osobností. Ten akýsi pomyslený reštart osobnosti je dosť potrebný, pretože človek časom vyprahne, akosi sa mu zmení nálada, celkové to nasmerovanie zmení svoju cestu, a človek niekedy sa stráca. Aj robí dobre, aj cíti že akosi je na správnej ceste, ale neustále akoby je atakovaný pocitom z minulosti, na ktorú sa nedá akosi zabudnúť.

Dobre vieme, že jedno príslovie hovorí, že koľko rečí vieš, toľko krát si človekom. Ono problém toho všetkého je, že na charaktere, veľkosti osobnosti a podobne, všetky tie náležitosti ktoré spadajú pod emocionálny status človeka, pod duchovné a duševné prežívanie a vnútorný svet tak veľmi záleží akási verejná mienka, práve aj vďaka, v úvodzovkách spomenutému citátu, ktorý som použil začiatkom tohoto odstavca, ktorý je dosť negatívne vnímaný.

Môže sa teda azda zdať, že človek, ktorý má v sebe akosi menej po všetkých stránkach najrozličnejších oblastí života aké si len vieme predstaviť, je akosi menej. Je na akmsi menšom nižšom stupienku, ktorý paradoxne nie vždy je rezervovaný pre toho pomysleného víťaza. Víťaz teda ako vieme, môže byť len ten najlepší, ale kto konkrétne určuje, kto je najlepší.

A preto je dôležité akési sebauvedomenie, nie na základe akýchsi poučiek, ktoré sme kedysi zachytili v telke, alebo v škole, to, čo možno nás učili na základe niektorých didaktických, pedagogických poučkách, ktoré častokrát sa nedajú aplikovať na prežívanie ľudského života, pretože každý je jedinečný.

Na svete je omnoho dôležitejšie nemať len teoretické vedomosti, alebo teda vedomosti z exaktných vied, z humanitných, excelovať možno v školskom prostredí a mať akési encyklopedické vedomosti, ktoré sú z jedného uhla pohľadu celkom fajn, to nepopieram, ale na druhej strane nevedú človeka k akémusi šťastiu. A práve preto čoriaz viac ľudí povie, že načo sa budem učiť na jednotky, keď ony mi šťastie nezaručujú. 

Čosi podobné som zažil na strednej, kedy prospech nebol nijaký problém, a učenie mi naozaj išlo od ruky, až som tomu nechápal, dokonca na niektoré učivá veľmi živo sa dokážem rozpamätať 15 rokov po maturite, ako by to bolo včera, čo ma veľmi príjemne prenáša do obdobie, ktoré som mal veľmi rád, a na ktoré spomínam azda najviac. Nie žeby to bolo to posledné, čo bolo akosi dobré, ale proste to všetko malo svoje neopakovateľné čaro.

Čo poviem záverom. Nedajme sa strhnúť prúdom akéhosi svetonázoru, ktorý chce veľmi ľahko manipulovať s človekom, mienkou, s jeho náladou alebo brnkať na city.  

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár