Dobre vieme, že každý športový zápas sa musí skončiť v prospech niekoho. Niekedy na majstrovstvách sveta v hokeji sa hralo normálne na remízu, ako zápas skončil, tak sa počítal ako pozerám uplynulé roky, dnes sa hrá na predĺženie, na samostatné nájazdy, ktoré sú pravda veľkým lákadlom nielen pre divákov v aréne, ale taktiež keď to človek pozerá v televízii. Dobre viem, ako som to prežíval, ale už som sa chcel od toho odosobniť, pretože nad tým som potom rozmýšľal, aké to je nepostúpiť a podobne.
Približne podobné myšlienky má nejeden športový fanúšik, ale je dobré, že potom život predsa ide ďalej, a venujeme sa tým udalostiam, ktoré nás obklopujú, a toto beriem naozaj ako rozptýlenie.
Dá sa povedať, že život so športom ako tak, viaceré udalosti sú navzájom prepojené, a jedná sa o to, že v akejľkovek forme prehry človek zle znáša to, že sa zas musí niekomu alebo niečomu podriadiť. Ešte horšie to padne, kedy vieme, že to niečo proste je nenávratne preč. Ešte horšie to padne vtedy, kedy si človek uvedomuje, že s niečím nevie už nič spraviť, a vyvoláva to v ňom veľmi smutné pocity, podriadenie ktorým môže vyvolať fatálne následky.
AJ preto si musíme naozaj priznať, že je veľmi ťažké prijať a znášať prehru, v akomkoľvek rozsahu. Je jedno, či sa jedná o niečo menšie, alebo dôležitejšie. Pre každého to je individuálne.
Práve tu musíme pripomenúť, že nezanedbateľný rozmer v tomto chápaní, teda čo je ťažké znášať a prijať prehru má práve duchovný rozmer v plnom rozsahu. Práve to je jediné, čo môže mne osobne zostať, čo mi nikto nevezme. Mnohí si prešli kadečím, ale je pravda, že mnohí na to nemyslia. Ako to príde, tak to odíde, mnohí si na niečo nepríjemné dá sa povedať už zvykli.
Mne veľa vecí pripadá ešte neuveriteľných, ale som veľmi rád, že napriek všetkým tým možným nástrahám, prekážkam, proste všetko to nepriaznivé, alebo menej priaznivé, tak to môžeme komplexne nazvať, zaoberám sa niečím, čo ma dvíha, čo mi pomáha. Napriek tomu, ako to spomínam v nadpise tohoto článku, ani som nevedel, že to tak napíšem, napriek tomu, že som viackrát prehrával, napriek tomu, že sa mi zdalo, že som prehral úplne, že som nevidel nejakú nádej a lepšiu výhliadku do budúcnosti, a najmä to, že nebol som si s ničím istý. Sú veľa vecí, ktoré spôsobujú v živote človeka akúsi istotu, akúsi nádej. Pre niekoho svetlo na konci tunela spôsobuje pocit nádeje, ale tak, ako to spomína slávne príslovie, tak svetlo na konci tunela môže znamenať aj blížiaci sa vlak, ktorý teda môže všetko zbúrať, môže celkovo všetko zničiť, a človek niekedy musí začať budovať odznovu, a to preto, lebo zase v niečom podľahol, zase prehral, zase mu niečo nevyšlo, a zhasli niektoré jeho nádeje.
Práve preto je ťažké znášať prehru ako takú. Prehrať nie je hanba. Lenže človek ktorý si zvykne v niečom prehrávať, obyčajne keď príde možno výhra v akejkoľvek podobe, možno je to aj v nejakej maličkosti a podobne, väčšinou to neprijme. Práve preto možno mnohí pokorní ľudia, skromní a podobne nie sú preto, lebo netúžia možno po materialistických veciach. Mnoho ľudí túži po tom, pretože je to prirodzené, a niečo také sa ako tak nedá potlačiť, ale preto...
Lebo vedia, že peniaze, akési materiálne zabezpečenie ako také je síce fajn, príjemné, pohodlné, ale nie je to všetko, pretože v tomto človek môže celkom isto vyprahnúť. A stane sa to bez rozdielu, v akom spoločenskom, platovom a neviem akom postavení sa nachádzaš, kde funguješ, kde pracuješ, študuješ. Ako to hovorí jedna pieseň, a tým by som ukončil tento blog azda. Znie takto. Pred jeho tvárou nie si nič, aj keď sa vypínaš.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
nerwous15
13. 12.decembra 2019 19:37
Dokazes zniest prehru? Priznat si ze tieto clanky nikto necita?
2
@nerwous15 to nie je prehra, pre mna je to forma relaxu písať o tomto. relax po náročnej práci o ktorej nemáš šajnu (možno) čiže tak je to.
Napíš svoj komentár