Pokračujem tretím článkom s týmto nadpisom. Dnes som mal naozaj mimoriadne bohatý program, celkom príjemný deň plný zážitkov. Som naozaj veľmi rád, a teraz večerom som bol na vynikajúcu kávu, skôr mi to pripomínalo akýsi konktejl, ale nie bola to káva. Úplne super. Pre niekoho možno rutinná, bežná záležitosť, bez ktorého si pravdepodobne nevie celkom dobre predstaviť stráviť ani víkend, a najlepšie v nejakej príjemnej spoločnosti. Tej som si užil celkom dosť dnes, a som veľmi rád, že po pracovnom týždni mám v podstate takýto skvelý záver týždňa.

Aj keď u mňa neviem presne definovať, kedy sa mi končí pracovná časť týždňa, ale dajme tomu, tomu sa teraz venovať v tomto článku nebudem. Naozaj mávam veľmi nabitý program, ale za to som veľmi vďačný.

Omnoho vďačnejší, samozrejme vprostred mojich povinností, o ktorých som sa niekoľko krát zmienil v mojich článkoch, ktorých je nemálo, je fakt, že som sa spoznal s niektorými novými zaujímavými ľuďmi, s ktorými si mám čo povedať. Pripadá mi to úplne úžasné, nakoľko som s nimi nikdy nemal nijaký kontakt, a predsa v tom onom minulom predchádzajúcom čase to bolo možné. Bolo to v oveľa väčšej miere možné, ako teraz, ale nateraz mi každý jeden kontakt, stretko kdesi na káve, príjemné posedenie dá oveľa viac. Ako to myslím vyjadrím v nasledujúcich riadkoch. 

V nadpise sa viac menej pýtam, či jestvuje rozdiel medzi žitím a prežívaním. Nechcem spomínať tie klasické myšlienky, že viacerí ľudia síce v niečom žijú, ale viac menej im život uteká pomedzi prsty. V pondelok človek ide do školy, piatok sa končí študentský život, alebo v pondelok človek ide do práce, a piatok sa mu proste tá práca končí. 

Obyčajne človek sa teší na víkend, ale keď príde víkend, častokrát človek má plnú hlavu nápadov, možno ešte je celkovo zaťažený okruhom povinností, možno príjemných, a možno tých menej príjemných, čo mu znemožňuje dostatočne zrelaxovať a vypnúť, najmä ak si pomyslí, že teda ho čakajú presne tie isté povinnosti, ku ktorým sa teda logicky po krátkej pauze vráti. Takto to beží v kolotočí povinností práce, ten, ktorý pracuje to pozná, nikoho pracujúceho tento štýl prakticky neobchádza.

Ako som ale spomínal, niektorí ľudia sú dosť zo seba vyčerpaní, unavení, možno aj čiastočne prepracovaní, a nemajú si čo povedať. Vyčerpali proste spoločné témy, ktoré možno roky dozadu zdieľali, a všetko im pripadá také fádne. Nie nie je to fádne, celkovo toto je mylné zmýšľanie, je to preto, lebo človek viac menej s dotyčným nie je nastavený na akúsi rovnakú frekvenciu.

Pripodobnil by som to k oscilátoru, čo je zariadenie, ktoré kmitá rovnakou fázou. Viacmenej túto poučku som sa naučil, alebo lepšie povedané osvojil na hodine fyziky, ktorú som mal v obľube na strednej škole. Ale učil som sa ju len jeden rok. v podstate stačilo, dozvedel som sa všetko podstatné, čo potrebujem, aj keď informácii, vedomostí, som si vedomý toho, že nikdy nie je dosť. A práve aj v medziľudských vzťahoch potrebujeme vzťahy, ktoré práve v určitom okamihu, možno nie stále, ale v tom podstatnom čase spoločne zdieľanom takto budú oscilovať, teda kmitať rovnakou fázou. Nebudú teda vytvárať akési protipóly, ktoré budú akousi pestrou znôškou rôznorodosti.

Posledné myšlienky. Človeka nebaví stále len niečo objavovať a hrať sa na bádateľa. Človek už chce niekedy proste ukončiť tú fázu hľadania, niekedy strašne vyčeprávajúcu, unavujúcu bez chuti, inšpirácie. Na čom sa cítiš ty?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár