Je nesporné, že dvaja ľudia nemôžu za nijakých okolností mať jeden a ten istý názor v rovnako chápanej kvalite. To znamená, že síce sa môžu na niečom teda bud zhodnúť, alebo nezhodnúť, ale nikdy to nebude na stopercent z ani jednej stránky, či teda sa v niečom zhodne, alebo nezhodne. To je celkom normálne, a povedal by som, za normálnych okolností práve tá odlišnosť celkom príjemne dotvára medziľudské vzťahy, kedy človek je doslova nútený jeden druhého v niečom rešpektovať, tolerovať, pričom celkom je jasné, že tolerovať neznamená súhlasiť, teda nie je to akési synonymum a podobne.
To znamená, že človek práve v istých názoroch postupne akosi odkrýva tú svoju skutočnú vlastnosť, ktorú možno akosi len maskuje pred druhými. Ono samozrejme ide o to, že niekedy človek jedno si môže myslieť, a druhé môže robiť. Niekedy je to aj o tom, že komusi napríklad sľúbime len aby možno sme sa ho zbavili, aby sme sa striasli od tých jeho možno špeciálnych požiadaviek.
Ochotného človek celkom ľahko dokážeme prekuknúť na základe jeho dobrej povahy a celkovo pozitívneho prístupu a zdravého rozumu. Sú aj takí, ktorí stále nad niečím ako keby špekulujú, a teda, aj keď niekoho poznáme napríklad dlhšiu dobu, predsa niekedy pri akýchsi rozhovoroch máme pocit, že s tým človekom čosi rozoberáme po prvý krát, a máme stále pocit, že sme kdesi na začiatku, a nikde sme sa mentálne nepohli. To znamenať môže, že teda človek niečo naozaj môže pred niektým niečo tajiť, čo môže narúšať a celkovo naštrbovať tie vzťahy a trieštiť určité väzby, ktoré sa časom budovali.
Dobre vieme, že napríklad ako v školskom prostredí, ktoré veľakrát spomínam v mojich blogoch, a je to nemenej dôležitý poznatok a fakt, že aj v škole študenti a žiaci naozaj tým učiteľom proste nasľubujú kadečo, len aby niečo napríklad dosiahli. Ešte horšie to je, a možno to aj viacmenej niekedy môže zabolieť, kedy niečo niekto sľúbi, ale sa to nedodrží, a pritom človek s tým tak na istotu rátal, že neúspech ho naozaj celkom môže nepríjemne odradiť od plnenia akýchkoľvek plánova spoločných cieľov. Už menej sa to dá niekde na pracovisku, kde samozrejme je to o niečom celkom inom, a nie vždy o čomsi sa dá vyjednávať.
A buď človek čosi dosiahne, alebo nedosiahne nič. Buď proste niečo možno presadí azda na základe ťarchy akýchsi dôkazov a faktov, to, že on vie samostatne čosi demonštrovať, to chce dokázať, alebo v tomto je celkom akýsi prázdny, nevie to proste.
Čo teda by som ešte povedal záverom tohoto článku? Vtedy človek naozaj dokáže odhaliť tú svoju masku, čo možno predtým skrýval, a môžeme sa teda spýtať jednu otázku, či je to na niečo dobré, či teda tá prirodzenosť niekedy naozaj je len maskou, či človek dokáže hrať na dve strany tak, že si pri tom akosi zachovná svoju prirodzenú duchovnú a duševnú rovnováhu, a pritom ho azda nič nevyvedie z miery, kedy zachová pokoj a kľud za každú cenu tak, že nedá na sebe nič poznať, a že bude rovnako kvalitne a zodpovedne pracovať a pristupovať k svojim povinnostiam aj v budúcnosti, ako to bolo v jeho prípade v ostatnom čase.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár