Je potrebné si myslieť, že som hodnotný v očiach druhých?

Keďže mi nedalo, aby som pridal siedmy článok v poradí, začítal som sa do jednej ankety, ktorá mi teda takýmto spôsobom priamo ponúkla námet na môj ďalší večerný blog. Pôvodne som už nemal v pláne nič pridať. Nakoľko som dneska plný z dojmov, dobre som si oddýchol, predsa len v krátkosti teda sa zamyslím nad tým, či teda je potrebné myslieť si, že som hodnotný v očiach druhých. Musím inak mimochodom len tak celkom pochváliť autora tejto myšlienky, ono to v podstate vyzerá celkom jednoducho, ale dobre vieme, že v jednoduchých veciach sa práve skrýva tá zložitosť, že sa tam skrýva istý stupeň geniality. O čom to teda dnes bude.

Azda v škole nie raz sme tak očakávali, nebol som toho výnimkou, že teda nás za naše vedomosti a celkovo za našu školskú aktitivu len tak mimo nejakej skúšky za našu vynaloženú snahu a aktivitu náležite ocenia. Napríklad nejakou tou jednotkou,alebo pochvalou, a ako mi povedala učiteľka na hodine fyziky, keď som dostal písomnú pochvalu za vedomosti, že pochvala je viac, ako keby mi dala jednotku. To znamená, že celkovo ten vyučovací proces v očiach žiaka, alebo mńa konkrétneho to nabralo celkom iný rozmer, než som to vnímal do onoho času, a viem si tie príjemné pocity vybaviť aj po rokoch. 

Celkom som sa potešil nielen tomu okamihu, ale tomu, že dokázala akosi človeka pozdvihnúť na nejakú úroveň, a poskytnúť trochu iný pohľad napríklad na danú problematiku učiva a predmetu ak celku, ktorý sa nemusí striktne javiť ako nejaký predmet, ktorý sa musí proste naučiť, pochopiť, musia nás tí vyučujúci z neho vyvolať na odpoveď, poprípade sčasu na čas nás prekvapiť nejakou písomkou, a to sa priznám, že nie vždy to bolo príjemné, ale patrí to samozrejme k vyučovaniu.

Čo teda chcem povedať. Týmto poviem toľko, že je potrebné vedieť, že som hodnotný v očiach druhých ľudí. Tak presne, ako napríklad ten dotyčný žiak, a tento obraz vidíme v školách dennodenne, ako s dôverou obracia svoj zrak na svojho učiteľa, že predsa len ocení tú jeho domácu prípravu, tú jeho snahu, to všetko, čo si zodpovedne pripravil.

Toto dneska chýba v spoločnosti, chýba proste to, aby sme konkrétne počuli, že a čo napríklad som ocenený. Dobre vieme že nie je ťažké, a príde to z druhej strany takmer okamžite, že keď niečo napríklad pokazíme, okamžite sa spustí akási vlna kritiky, niekedy tej celkom neprimeranej, po ktorej človek sa vyslovene hanbí, ostýcha, možno v duchu dávno oľutoval, čo spravil, a možno to nebolo vôbec niečo zlé.

Akurát som zahliadol jeden veľmi zaujímavý a povzbudivý citát, touto myšlienkou ukončím dnešný článok, a síce znie takto.

,,,"Idem si po všetko, čo mi povedali, že nemôžem mať.

Čo mi to môže evokovať? Že človek ktorý stále sa bude pýtať na názor a mienku druhých, časom pochopí, že to všetko bola akási strata času, vynaložil veľkú námahu, a prakticky nedosiahol nič z toho, na čo sa pred časom pripravoval, a celkom isto ho to stálo nemálo úsilia. Že teda niekedy naozaj si myslíme, že hodnotný v očiach druhých, čo vôbec nie je porebné pre náš osobný život, že druhí budú diktovať to, čo mám teraz vykonať, kam mám ísť, počúvať kohosi ako na slovo, stále len niekomu radiť, a nechať si radiť, nemať takto priestor pre vlastnú sebarealizáciu, obmedzovanie svojho osobného slobodného rozhodnutia, ktoré je veľmi často potláčané, znevažované, vysmievané, to, čo všetko niekto bez akéhokoľvek dôvodu človeku neustále len zakazuje a podmieňuje niektorými skutočnosťami, ktoré on sám nedokáže splniť, a to všetko pripadá tiež ako absurdnosť, a to všetko speje k tomu že

Človek niekedy prestáva si vážiť predovšetkým seba samého a vytvorené hodnoty, z ktorých čerpá, že zabúda na tradície odkiaľ vyšiel, a v dôsledku akéhosi rýchleho zisku stráca pomaly ale isto vlastnú sebaúctu a hodnotu seba samého, stráca pomaly svoju identitu. Nech sa vám darí.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu