Budem sa teda venovať aj v mojom treťom príspevku nad touto viac menej veľmi významnou a veľmi dôležitou akousi morálnou zložkou nášho života, vprostred mnohých povinností, zanieteností, vo víre zanepráznosti. Mnohí si myslíme, že to, či sme hodnotný v očiach druhých, čo pre nich konkrétne znamenáme, v podstate neznamená nič, a odsúvame to viac menej na vedľajšiu koľaj.

Lenže akonáhle prídu nejaké nezhody napríklad na pracovisku, alebo hocikde inde by sme mohli spomenúť, prakticky vždy je problém ten, že sa už nerieši akési jadro, koreň toho problému, ktorý sa nateraz vyskytol, nedá sa to všetko riešiť s chladnou hlavou, a do toho všetkého spadajú ešte aj emócie, v niektorých prípadoch ako dosť nebezpečné, ktoré naozaj môžu narobiť viac škody ako osohu.

V niektorom mojom článku, kde som rozoberal možnosť, že emócie ako také sú potrebné k životu, či to naozaj je pravda, či je potrebné sa touto zložkou osobnosti zaoberať, či to má zmysel, som zaiste v nie jednom článku napísal niečo také, že na to, aby som sa mohol preukázať ako človek, teda v tej pra podstate, čím teda konkrétne som, že najprv som človekom, ktorý má nejakú hodnotu a dôstojnosť, najskôr je dobré si toto uvedomovať, a pri nezdaroch to pripomínať, ako vo svojom prípade, tak aj pri cudzom.

Viacerí nemajú mieru, a keď je nejaký problém, obyčajne všetko to emotívne pretavia do toho nepríjemného, ako keby neviem čo sa stalo, a pričom nejde o nič, stačí možno niečo len celkom ľahko opraviť, na niečo sa bližšie pozrieť, niečomu venovať možno päť, desať minúť svojej pozornosti, a všetko sa obráti na dobré, a dá sa všetko poriešiť s kľudom. Obdivujem takých ľudí, ktorí to dokážu, ja osobne som veľmi hektický, hoci napriek tomu mám veľa vecí pod kontrolou, ale každý predsa je len človek, a všetko sa nemusí vždy vydariť.

Pripomenul by som tu napríklad princíp soľ nad zlato. Dobre poznáme tú veľmi poučnú rozprávku. V istom porekadle som zaznamenal tiež celkom nedávno zaujímavú a múdru myšlienku, že rozprávky nie sú nato, aby pri nich deti zaspali, ale preto, aby sa dospelí zobudili.

A práve tu dám do pozornosti to, že človek, ktorý sa teda vplyvom niečoho nevie zobudiť, bude si presadzovať svoje, bude vyslovene krutý, síce schopný manažér, schopný vedúci, čo sa možno na kvalite odvedenej danej práce azda nedá poprieť, a možno vytknúť, predsa  len keď všetko sa zúži len na odvedenú prácu, len na nejaké čísla, grafy, tabuľky, na nejaké štatisické hodnotenie, keď všetko len bude sedieť v papieroch, keď síce bude poriadok v dokumentoch, ale nebude celkom upratané najmä by som povedal v medziľudských vzťahoch ktoré ako vieme, sú veľmi krehké, a môžu sa hocikedy narušiť, hocikedy môže ich celistvosť niečo zlomiť a prekaziť, vtedy môže nastať vážny problém práve v tom, že človek sa degraduje vplyvom zle organizovanej svojej práce, uzavrie sa sám do seba, a nebude vnímať potrebu kolegiality a integrity práve v danom mieste, prostredí, v ktorom sa nachádza, pracuje, žije, zdieľa teda ten svoj život so spoločnosťou a podobne, čo je vnímané ako problém.

Záverom by som povedal toľko, že niekedy v nás absentuje milé slovo, akási pochvala, aj v spoločnosti kamarátov, pretože sa bojíme, že niekto nás môže prevýšiť, a takto sa naruší naša vnútorná integrita priateľstva, ktorú sme si vybudovali, a cítime to len preto, lebo tie vzťahy sú krehké, a nie vybudované na pevných základoch. Ja vám prajem len to najlepšie. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár