Každý človek chtiac nechtiac raz za čas pocíti potrebu sa pred niekým ukázať takpovediac v odlišnom svetle, než na aký je do onoho času zvyknutý, že proste usúdi, že chce vyjsť zo svojho tieňa, chce teda dosiahnuť omnoho viac, než je okolie na neho zvyknuté.

Čosi podobné sa deje v športovom zápolení, kedy vieme, že napríklad aj v takom športe ako je hokej, raz sme hrali o záchranu, raz sme boli majstri sveta, dvakrát sme boli vicemajstri, proste každý rok je o niečom inom, všetko je v niečom špecifické, každý rok to vyzerá ináč. To je ale pohľad na šport ako taký, v ktorom ako hovorím v nadpise, keby teda sa mám zaoberať športovou tematikou, každý športovec mi dá za pravdu, že celkom isto je potrebné prekonávať hranice svojich možností, ktoré teda môžeme kategorizovať na obmedzené, alebo neobmedzené, a samozrejme podľa toho sa tak aj správať. 

Ako teda prekonáva hranice svojich možností, kedy počas sezóny podáva kolísané výkony, a nemožno sa na nič spoľahnúť. Dobre to vedia tí, ktorí sa profesionálne venujú športu, ale pokiaľ napríklad niečo aj pracovne riešime, v danom odbore v ktorom pracujeme, nemusí sa to konkrétne týkať teda športu a podobne, vieme, že niekedy je ťažké splniť plán, nie to ešte prekonať hranice možností.

Často sme vyzvaní k tomu, aby sme prekročili svoj tieň, aby sme predsa len dosiahli niečo viac, oveľa viac, než to, čo sa od nás požaduje. Celkom dobre to chápeme v školskom prostredí. Ja som sa napríklad nikdy nespoľahol v tom, kedy som nedosiahol najlepší možný výsledok v škole, čo sa týka prospechu, a mojím kritériom bolo snaženie do poslednej možnej chvíli. Pre niekoho úplna zbytočnosť, veď predsa od toho to nesúvisí, ani nebudem možno lepším človekom, ani ma to neposunie vpred, ani sa nič nezmení, ani nezačne pršať, ani nevyjde skôr slnko, ani nedostanem navyše výpladu, tak potom si môžem položiť otázku, na čo vôbec sa človek toľko snaží, čo všetko tým chce povedať, prečo chce prekonávať hranice svojich možností, aký to má význam, keď na nejaký úspech si po čase nikto nebude môcť dokázať spomenúť, čo všetko sa udialo. má to teda nejaký význam? Nie je to len zvyšovanie svojho ega, hodnotenie napríklad svojich vedomostí, hodnotenie svojej osobnosti, alebo dať do povedomia možno vážnosť svojej osoby, pokiaľ konám niečo dôležité, a potrebujem zo seba do okolia možno vyžarovať akýsi autoritatívny prístup?

Tažko takto povedať, pretože nie každý chce napríklad pracovať na sto percent a viac, nie každý chce vykonať akúsi nadprácu, hoci za ňu bude odmenený oveľa viac. nie vždy teda, ako vidíme, sú peniaze, finančná odmena teda za vykonanú prácu dostatočnou motiváciou, pretože to všetko môže znamenať napríklad stratu súkromia, stratu voľného času, kedy človek nebude cítiť napríklad svoj osobný priestor, nebude sa v niečom cítiť slobodný.

Každý človek chtiac nechtiac chápe, že plnú slobodu nevieme efektívne nikdy dosiahnuť, pretože sme závisí na mnohých veciach, ktoré nás obklopujú, sú našou súčasťou, determinujú nás, teda ony sami určujú vyslovene, čo máme robiť. Teda viac menej otázka na mieste je tá, či ja ovládam a mám pod kontrolou to všetko, čo mám, alebo tie elementy ovládajú mňa.

Kedy teda viem a dokážem prekonávať hranice svojich možností, kedy som ja osobne, a je to dobre povedať takto na seba, kedy teda som priamo vyzvaný, aby som podal nie že nadprácu, ale to, že už by som mohol spraviť možno aj sám od seba niečo, čo sa možno odo mňa nevyžaduje, ale bolo by dobré, keby som to spravil, a najlepšie by bolo, keby to človek viac menej spravil akosi sám od seba, akosi spontánne, vlastným pričinením, že proste vedie ho akási motivácia spraviť niečo, čo bude užiťočné pre mňa samotného, pre toho druhého, a čo budem cítiť ako zadosťučinenie to, že som celkovo užitočný pre moje okolie, a toto všetko bude vo mne akosi vytvárať nezameniteľný pocit šťastia. Kedy viem vykonať nejaký bonus, teda to, čo je navyše, hoci to nemusí byť, ale viac menej každý z nás akosi spontánne, prirodzene, akosi pudovo cíti, že predsa sa musím v niečom viac snažiť, pretože dosiahnem pocit šťastia, nielen pocit vykonanej roboty, že teda niečo som musel spraviť, niečo sa odo mňa požaduje, a viac sa ma to netýka.

Záverom poviem tak, že všetko treba robiť s mierou, a človek niekedy má prehnane vysoké ego a sebavedomie, a nevie niekedy možno, kedy by mohol prestať, kedy má ubrať, a práve naopak, kedy má pridať. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár