Pridávam druhý článok na túto tematiku. Človek vplyvom rôznych článkov, ktoré si napríklad prečítame najčastejšie na internete, a chtiac nechtiac veľmi sme ovplynení týmto, častokrát dosahuje opak. Informuje sa síce o dianí v spoločnosti, ale aj tak má akosi pocit, že je tak trochu mimo nej. Ja napríklad nemám internet celý týždeň, nehovorím, že tento stav si neviem extra akosi vynachváliť, ale čiastočne to vnímam pozitívne, že nie som zahltený informáciami, celkovo internetom, počítačom ako takým, a že stačí mi jeden možno dva dni, aby som sa dozvedel všetko potrebné, čo teda považujem ja osobne za potrebné.

V dnešnej dobe, kedy sa snažíme, alebo teda lepšie povedané, mali by sme sa snažiť viac eliminovať svoje potreby, možno viac šetriť, niekedy z každej strany akosi počujeme čoraz väčšou intenzitou to, že dopyt po niečom je potrebný, nevyhnutný, že stále niečo potrebujeme, že potrebujeme byť denne informovaní o novinkách, správach vo všeobecnosti, a že teda deň si bez toho nevieme pomaly ani predstaviť.

Ako som písal, je lepšie, keď sa snažíme eliminovať svoje potreby, a viac sa sústrediť na to, čo je nehmotné, nedá sa nahmatať, to, čo je očiam neviditeľné, to teda, čo predstavuje akúsi podstatu, presne tak, ako to opísal slávny spisovateľ Exupéry, kedy vyslovil geniálnu myšlienku, že dobre vidieť je iba srdcom, a to podstatné je očiam neviditeľné. Lenže robíme často opak, že dobre vidieť je niekedy len očami, to, čo viem skúsenosťou a vecne, empiricky overiť a dokázať teda na základe akéhosi príkladu, ale nevnímame to, čo všetko pri tom pociťujeme, či sme sa dostali na úroveň akéhosi mentálneho zmýšľania, ktorý by určoval náš postup smerom dopredu, aby to v nás predstavovalo akýsi symbol osobnej a duchovnej progresie.

Mnohí sa bojíme vyjadriť svoj názor, lebo v človeku ešte stále drieme ten pocit neslobody, keď sa bojíme niečo povedať na verejnosti, o čom možno všetci vedia, ale predsa sa o tom nehovorí, a mlčí sa o tom. Opýtam sa teda možno básnicky, filozoficky, kedy prehovorí to samotné mlčanie v nás? 

Ako spomínam, bojíme sa niekedy vyjadriť svoj názor. Nejde tu o akýsi možno pod nejakými zámienkami, rúškom tajomstva to, že či je alebo nie je upieraná sloboda slova, ja hovorím tak, že ona má byť predsa len ohraničená, aby človek mohol si dovoliť veľa ale rozhodne nie všetko, práve z toho dôvodu, že teda pomyslené mantinely v nás presne vymedzujú naše jednak správanie a formujú našu osobnosť, kedy vieme, že to, čo nemôžem, je niečo, čo nemôžem, niečo, do čoho sa nepustím, pred čím pociťujem istú formu rešpektu.

A práve tá forma rešpektu mnohým chýba, mnohí síce volajú po akejsi voľnosti, možno neohraničenej slobody, pričom si neuvedomujú, že práve v danej spomenutej neohraničenej slobody drieme výstraha v podobe nerešpektovania niektorých pravidiel, a možno takých, ktoré v danom prvopočiatku sme stanovili my, od nás možno to všetko pochádza, my sme toho boli tvorcami, ale z nejakých dôvodov  sme od toho upustili, a čo chcem povedať na záver článku.

Že niekedy našou činnosťou, alebo nečinnosťou, chtiac nechtiac máme úlohu pomôcť k tomu, aby sme sa duchovne, duševne cítili bezpečne. Už môžeme mať napríklad čohosi aj nadbytok, prebytok, už vieme si odložiť aj pomyslene, ako sa to hovorí, v Písme Svätom tej pšenice nazvyš, na niekoľko rokov dopredu, kedy v neskoršom čase už nemusíme sa báť akéhosi rizika nedostatku, ale aký to môže mať neskorší dopad na nás. Človek môže často spohodlnieť, môžeme si mylne myslieť, alebo aj domýšľať, že predsa sme spravili pre to veľa, alebo všetko, hoci toto sú dva rozdielne pojmy. Už sa teda neozve napríklad niekto prvý, ako to bolo v minulosti, a veru niekedy to človeku naozaj bude chýbať, a to všetko si uvedomíme v neskoršom čase. Už mu nebude na niečom záležať tak, ako mu to záležalo v minulosti, už bude na ľahkú váhu brať to, čo ho kedysi možno zaťažovalo, a takto by som mohol pokračovať ďalej.

Záverom poviem ešte toľko, že práve nehmotnými prvkami, ako pravda, láska, mier, dobrota, milosť, vernosť sú tými atribútmi, ktorými je možné pretvoriť našu spoločnosť na niečo, v ktorom dosiahneme šťastie. 

 Blog
Komentuj
 fotka
patrixo  15. 11. 2019 22:05
tak urcite
Napíš svoj komentár