V mojom piatom článku by som chcel poukázať na to, ako je dobré, dôležité, zachovať niektoré hodnoty, ktoré človek v sebe má, to, čím si prešiel, čo ho obohatilo, na čom konkrétne vyrástol, ako príjemné je niekedy vrátiť sa do minulosti prostredníctvom spomienok, a podobne.

Pred týždňom, a podobne aj tento deň som využil na športovanie, a preto som sa bol v krátkosti bicyklovať. Bol som na miestach, ktoré mi pripomínali minulosť v tom nie celkom príjemnom čase. Čase, kedy som ešte celkom nedávno si ani nevedel predstaviť, žeby som sa tam napríklad vrátil, ale zas ako vidím, možné je teda pravdepodobne všetko. Nie som síce melancholický ty, som sangvinickej povahy, a na premýšľanie mi vyslovene vyhovuje samota.

Neviem presne, čo ma tam lákalo ako tak, ale mám to prostredie celkovo rád. Mám rád tú v podstate nezameniteľnú atmosféru, ktorú som kedysi prežíval, a ktorú som nikdy už nechcel prežiť, na čo všetko v podstate som chcel zabudnúť. Ale ako dobre som sa naučil, že všetko zlé je na niečo dobré. Toto príslovie dôverne azda pozná každý z nás, ale nie každý tomu ako tak rozumie. 

Mnohí si povieme, že je dobré niečo, čo ma trápilo zanechať, aby som na to nemyslel. Aké v podstate jednoduché, a dobre vieme, že také jednoduché to vôbec ani nie je, ako sa na prvý pohľad zdá. Človek v istej fáze života má niekedy stav, kedy na niečo chce zabudnúť. Teda má rád dynamizmus, má rád zmenu, povie si, že predsa čo bolo bolo, musím sa pohnúť nejakým smerom, ktorý ale bude smerovať teda do nejakého konkrétneho cieľa. Ako som teda nie raz použil to spojenie, či teda jestvuje cesta bez cieľa, alebo cieľ bez cesty.

A o toto v podstate naozaj ide. Niekedy je veľmi dobré vrátiť sa do spomienok, možno príjemných, možno menej príjemných, ale to si uvedomiť, že niečím proste som si prešiel, čo ma zase poznačilo tak, že som sa pohol smerom dopredu. Možno pár krát spadnem, viem že pár dní zvládnem, tie slová od desmodu mi rezonujú hocikedy, kedy si spomeniem na to, čím všetkým som si prešiel.

Ja uznávam tradičné konzervatívne myslenie nie preto, lebo je to opak liberálneho, bezhranične slobodného alebo ničím a nikým neohraničeného myslenia ako takého, ale preto, lebo som si vedomý, že mám jednak svoje bariéry, a mám svoje medzery. Hovorí sa, že bariéry treba zbúrať, a skôr tie cesty treba premostiť, aby sme sa takto prostredníctvom tých "duchovných" mostov predsa zjednotili. Cesta k jednote nie je nikdy jednoduchá, a má veľké komplikácie najmä ak padne nejaká dôvera medzi ľuďmi.

Práve tá dôvera je niečo, čo ak náhodou padne, je potrebné vrátiť sa k pôvodným koreňom, a to vyznávaním istých hodnôt, ktoré človek celkom ľahko zanechá, napríklad vplyvom trebárs, zmenou prostredia, musí sa nejakým novotám prispôsobiť, a potom naozaj môže zabudnúť, z akých pomerov vyšiel, keď užíva niektoré maniere, ktoré dovtedy vôbec nepoznal, boli mu cudzie, dokonca istého času sa ich účinne stránil, a v podstate viedol celkom jednoduchý život, ktorý mu v mnohom napríklad vyhovoval. Nepotrpel si na niečo, na čo si napríklad potrpí do onoho času, ale je pravda, že život je zmena, a každá okolnosť človeka vyprofiluje, a v podstate nanovo predstaví v inom svetle, než to bolo do onoho času.

Áno, v podstate konzervatívne je zaostalé v ponímaní takom, keď nechcem s tým spraviť niečo ja. Kedy nechcem sa pohnúť dopredu, hoci viem, že možno to bude bolieť, ale neskôr to bude veľmi účinné. Ale práve preto viem, že to konzervatívne, ktoré ma ohraničuje slúži predsa na to, aby som nestratil cieľ mojej cesty. Nie je dôležitý ani tak smerovanie, ako sa niektorí nazdávajú, pretože človek sa niekedy kľučkovaním dokáže navrátiť na správnu cestu, z ktorej zišiel, ale dôležité je, či ja ten cieľ ktorý som si stanovil dosiahnem.

V tomto bode sa dostávam do finále môjho článku, v ktorom chcem povedať to, že mnohí síce niekde smerujú, ale nevedia kam, a pomenovať to je naozaj problém. Azda preto, lebo odmietli to tradičné, čo malo akési ohraničené medze, malo isté presne vymedzené kontúry a pravidlá, ktorých sa bolo treba držať, aby človek pevne stál nohami na zemi a nelietal v oblakoch. Nie som si istý, či sa to naozaj darí aj mne. Nech sa vám darí naozaj.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár