Je neúspech motivácia k dosiahnutiu osobných cieľov?

Zdá sa, že niektoré moje blogy majú veľa spoločnej tematiky, ale výhodou je to, že na všetko sa dá pozrieť inými očami, z inej perspektívy. Práve to sa snažím aj využívať, nakoľko mám rád, keď sa mi dostane ku mne množstvo podnetov, nad ktorými proste sa snažím pouvažovať, niečo k nim osobné napísať, také, čo si myslím ja, ako to vnímam, či je niečo správne alebo nesprávne, a snažím sa to vnímať objektívne a nie subjektívne napriek tomu, že mám rád, keď niekto má konkrétne vyhranený názor, a ho prezentuje.

Mnohí si to vysvetľujú nanešťastie dosť militantným spôsobom, ktorý spočíva napríklad v tom, že niečo ich teda dráždi, a nejaký názor, na ktorý chtiac nechtiac každý má právo na vyjadrenie, berú niečo ako slovo do vojny, niečo, čo automaticky vnímajú ako osobný útok v tom, že taký človek sa stavia na zadné. A teda v duchu hesla, najlepšia obrana je útok to potom aj vyzerá. Väčšinou človek v domnení, že azda bojuje za správnu vec, v podstate, dá sa povedať, že celkom isto škodí jednak sebe samému, jednak svojmu okoliu, a to nemá isto vo svojom úmysle. Vnímal som to napríklad intenzívne na výške, keďže všetko bolo pre mňa, ako pre ostatných, prirodzene nové, čomu som sa musel prispôsobiť, ako sa ľudovo hovorí, ak som naozaj chcel tam žiť, a prežiť. 

Kedy som mal pocit, že všetci sú tí dokonalí, len tí prváci sa zas musia niečomu novému naučiť, kedy to, čo som sa naučil vnímam na tých mladších, ktorí ešte nevedia celkom isto, do čoho konkrétneho vstupujú. To možno vnímame na niektorých kolegoch, ktorí prichádzajú do našej práce, a predsa to v človeku môže zdvihnúť akési sebavedomie, že v podstate nepriamo môžem v niečom byť predsa len povýšený, vniečom som dosiahol, aj keď nepriamo zase nejaký úspech, a predsa tá pozornosť už nie je v takej miere koncentrovaná v súčasnosti, práve vďaka nováčikom, ako to bolo do onoho času.

Nadhodil som možno ťažkú tému, ale mám pocit, že je veľmi potrebné povenovať sa tejto problematike, nakoľko sa priamo či nepriamo dotýka nás všetkých, ako som to vnímal z niektorých ankiet, blogov, niektorých statusov a podobne.

Možno to znie neuveriteľne, a ťažko si niečo pod týmto pojmom vieme niečo konkrétne predstaviť, ale naozaj neúspech môže celkom isto znamenať motiváciu k dosiahnutiu osobných cieľov. 

Nie v tom zmysle, že budem silou mocou súperiť s veternými mlynmi, keď vidím, že niečo má alebo nemá zmysel, ale z mojich osobných skúseností viem, že keď som sa k neúspechu naozaj postavil čelom a zodpovedne, vždy som dosiahol maximum, čo som mohol, a časom sa predsa všetko urovnalo. 

Normálny človek predsa vie, že neúspech je bežnou súčasťou života a vieme, že ani tým najúspešnejším, ktorý pozná celý svet, a teda sú nejaké významné osobnosti, celebrity, a neviem ešte akým pojmom by sme ich mohli ešte pomenovať, ani jednému sa nepodarilo na sto percent vyhnúť akémusi osobnému sklamaniu, zlyhaniu, možno v situácii, kedy si povedali, že takto to ďalej nemá zmysel, možno boli pod obrovským tlakom vystavený od svojho okolia, alebo širokej verejnosti, možno rodiny, a práve ten ich neúspech spôsobil vlnu neskoršieho úspechu, ktorý sa dostavil neskôr.

Mnohí majú tendenciu len nadávať, a hľadať spôsob, ako sa niečo nedá spraviť. Môžem zodpovedne povedať, že nepoznám človeka, ktorý v podstate takto neuvažuje. Aj ten najväčší optimista sa chtiac nechtiac doatane do situácie, kedy naozaj, všeobecne poviem, má všetkého naozaj dosť, a povie si, že toto je proste cez čiaru, je to nad jeho sily, on už ďalej proste nebude v niečom pokračovať, a práve v tomto zaznamená akýsi osobný neúspech, ktorý, a to chcem vyjadriť do záverečných myšlienok tohoto článku...

Ktorý spôsobí práve pozitívny opak, a dokáže takýto človek vyťažiť naozaj z minima maximum, ktorý vie, že nič nieje také pokazené nadobro, že sa nedá tomu ešte pomôcť. Asi toľko.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku