Alebo že to teda vnímam ako niečo, ako bod zlomu, ktorý proste musel v niektorej fáze proste prísť, raz to musel prísť, ako sa hovorí, a takpovediac ten zlomový moment vyslovene bol už neúnosný, bol celkom blízko, proste to raz muselo prísť. Všetko donekonečna sa nedá robiť len dobre, pretože človek, ktorý je v niečom len úspešný, nikdy nezažil neúspech, možno menej si vie vážiť práve tie svoje dosiahnuté ciele, ktoré si stanovil, ale keďže nie každý vie, ako sa k tomu všetkému dopracoval, dbáme na váhu toho celého procesu.
Mnohí si myslia, že jedine úspech je to, čo človeka musí nutne sprevádzať. Mnohí nevedia pochopiť, že neúspech je tu na to, aby človeka formoval a motivoval vstať práve v danom momente, kedy padol. Toto je celkom dôležité si uvedomiť, pretože mnohí majú pocit, že sú hore práve vtedy, kedy padli, ale možno im to ešte nejako nedošlo.
A mnohí sú optimisti, ktorí vždy sa snažia aj uprostred dažďa hľadať tú pomyslenú dúhu vo svojom živote, ktorá predsa im ukáže ten jasný smer, že tam kdesi za tou dúhou sa predsa len skrýva pekné počasie. Teda v čase neúspechu máme akúsi nádej, alebo šancu, vďaka ktorej proste mentálne žijeme, a sme na nejakej duševnej, duchovnej úrovni, sme v nejakej špecifickej kondícii, udržiavame sa akosi vo forme, aj keď vieme, že výhliadky nemusia byť dobré, proste sa snažíme niekedy byť oprimisti za každú cenu.
Možno stokrát lepšie, ako stotožniť sa s myšlienkou, že predsa je koniec. koniec všetkého, že už ďalej teda pokračovať akosi nemá význam, pretože všetko, čo by som možno ešte podnikol, možno by vyšlo na smiech.
Pamätám sa napríklad na situáciu, kedy na matematike, nevyšla mi písomná práca. Ono tých písomiek mi nevyšlo hodne, ale pamätám si zvlášť na jednu, kedy som chcel vykonať opravnú písomku, a ani tá mi nevyšla, ba dokonca dopadla horšie, ako som si myslel. Myslel som si, že proste keď idem druhý raz do známeho, horšie predsa nemôže byť, ale ako som sa veľmi mýlil. Možno viacerým sa to stalo, že predsa toto už poznám, toto už proste musí vyjsť, nepripúšťam si druhý raz neúspech, a predsa sa ten neúspech dostavil možno v takej forme, že proste som si povedal, že jednoducho toto je niečo, čo možno ma zrazilo na kolená.
Tu sa dostávam azda k duchovnej myšlienke, že práve ten neúspech niekedy je skvelá pozícia, kedy sa dostanem na tie kolená, aby som zas o niečo prosil, niečo také, čo možno materialisticky naplneného človeka možno nenapadne, ako sa hovorí, ani v päte. To, že človek proste zrazu zastane, chce sa akosi duchovne, duševne zastabilizovať, ale vie, že nejde to len tak, to, čo chce dosiahnuť, nemá materiálne, materialistické, ani iné, hmotné parametre, a proste v boji s tým všetkým už nemá dostatok síl na uskutočnenie čohosi, čo proste prekračuje celkovo jeho myslenie, jeho konanie, jeho vnútorný postoj k danej veci, že cíti, že tých skúšok proste už má akosi dosť.
Od školských časov predsa viem, a asi som to aj spomínal, že keď jednotkár dostal z niečoho trojku, tak predsa tá moja zlá známka zrazu akosi dostala hlbší zmysel, malo to predsa len svoje opodstatnenie, a predsa si to viem ľahšie vysvetliť, keď sme v tom niektorí namočení, ako keby som v tom zlom mal plávať celkom osamotený, sám, možno so svojimi výčitkami svedomia, čo všetko som nespravil, a mohol spraviť. kde som zase zastal, a nepohol sa, prečo som nespravil krok vpred, veď predsa som bol jasne a pevne rozhodnutý, že to vykonám, a takto by som mohol menovať ďalej.
Záverom poviem toľko, že neúspech je potrebný, aby človek si už akosi príliš o sebe nemyslel, ako veľmi je potrebný na všetky strany práve v čase, kedy sa bude cítiť azda najviac osamotený a opustený. Azda na toto treba pamätať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár