Všetko pravda závisí do nášho prístupu, od nášho myslenia, pretože neexistuje akýsi účinný recept, ako zaujať stanovisko, ktoré by bolo jednak pravdivé, a ktoré by bolo objektívne, a korešpondovalo s realitou, ktorá sa teda dá nejako uplatniť v praxi.
Dobre vieme, že aj my sme rozličné povahy, a vieme, že neúspech proste je neúspech, a každý to prežíva ináč. Niekto je viac energickej povahy, niekto je napríklad pokojnej povahy, a viac sa snaží zamerať na dosiahnutie akejsi vnútornej harmónii a podobne, pretože to môže byť základ a koreň každého jedného dosiahnutého úspechu, či už v športe, alebo bežne to, čo aktuálne vykonávame a podobne.
V športovom zápolení napríklad položím filozofickú otázku, ako je možné, že napríklad také dosiahnuté druhé miesto niekto doslova vníma ako tragédiu, ale niekto oslavuje ôsme miesto, alebo obsadenie tretieho miesta. Samozrejme všetko závisí od uhla pohľadu, a aké sú jeho momentálne priority. Pokiaľ má napríklad o kategóriu slabšie mužstvo, nemôže sa porovnávať s majstrom sveta, a musí reálne odhadnúť svoje možnosti.
Je to v podstate logicky aj preto, lebo na obsadenie druhého miesta v konečnom dôsledku nemusíme vynaložiť v podstate nijaké úsilie, stačí prehrať finálový zápas, a je po všetkom, a to všetko nás posiela do role štatistu. A ako je možné, že na obsadenie miesta o jeden stupeň nižšie je potrebná výhra. V podstate je to paradoxné, ale také sú pravidlá športu. Je to teda úspech, alebo neúspech, jedno alebo druhé teda má za cieľ motivovať nás k dosiahnutiu osobných úspechov, z ktorých budeme pociťovať radosť aj po istom čase, kedy napríklad opadnú emócie, či už z toho pozitívneho, alebo negatívneho hľadiska.
Je to taký paradox, ale vieme, že akýsi prvotný hnev môže celkom isto účinne pôsobiť na to, aby sme sa nevzdali. Kedy si možno niečo vyčítame, ale vieme, že to všetko môže mať pozitívnu odozvu, kedy človek môže zaznamenať akési povstanie, že vie, že nedosiahne nič z vlastnej nečinnosti, ale vtedy, kedy vstane a vykročí prvý krok vpred.
Mohol by som použiť biblický príbeh márnotratného syna, kedy po opustení domu syn sa naozaj veľmi opustil. Doma mal všetko, ale vypýtal si svoju polovicu a odišiel preč z domu, a až von spoznal, aká je realita, spoznal, že proste tá vidina dosiahnutia osobných cieľov bez toho, aby mala duchovný podklad naozaj vedie do ničoty, že človek v tomto nedosiahne šťastie.
Navonok by sme mohli povedať, že toto, čo mi ponúka svet, je veľmi super, a nemusíme dbať na vieru, aj keď formálne sme veriaci, aj keď v niečo akosi veríme, ale predsa tomu neveríme, lebo je to niečo, čo je neosobné, nikdy sme to neokúsili, nemáme s tým skúsenosť, a teda je nám to viacmenej cudzie. Vtedy ťažko človek dokáže pochopiť svoj neúspech, pokiaľ naozaj sa spolieha len sám na seba. V opačnom garde mnohí si myslia, že napríklad vierou si dokážem ospravedlniť možno moju nemohúcnosť, veď predsa blažený je ten, kto v Pána skladá dôveru, a zloží starosť na Pána, ktorý sa postará.
Sčasti to dobré aj je, len nie vždy dokážeme odhadnúť svoje možnosti v tom, že vieme, kedy máme prestať, kedy máme ubrať, a kedy pridať. Kedy ma niečo vedie k tomu, aby som síce dosiahol úspech, ale niekedy celkom zabudol na seba, a úspech zaslepí častokrát oči.
Materialisticky hodnotovo orientovaný a zameraný človek predsa povie, že je to môj neúspech, kedy si poviem, že ďalej proste pre mňa cesta nevedie, ako sa teda môžem spoľahnúť na duchovné zmýšľanie v kresťanskom rozmere, keď si neviem rady sám so sebou. no preto, lebo práve vtedy, kedy človek musí chtiac nechtiac začať od začiatku, od spodu, od nuly, vie, že práve tá zmena proste prichádza zdola, nikdy nie zvrchu, a že človek začína vo všetkom, ako spomínam od nuly len samozrejme uhol pohľadu je iný, pokiaľ človek cíti, že môžem byť zjednotený s božím slovom, ktoré mi dá nádej na niečo lepšie, keď si to prečítam, keď si uvedomím, že v niektorých momentoch mnohí ľudia zvádzali osobný duchovný boj, predovšetkým so sebou samým, kedy sa pýtali seba samých aké je moje mieste v spoločnosti, prečo sa najprv musím posadiť na to pomyslené posledné miesto, ako mi to hovorí biblický príbeh o hostine, aby napokon som bol povýšený tak, že mám postúpiť o niekoľko miest vyššie, bez vlastného pričinenia.
Záverom poviem toľko, že aj ja mám pocit na sebe, že už príliš často sa spolieham na seba, a akosi menej dôverujem. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár