Nie jeden študent si túto, pomerne vážnu otázku začne napríklad klásť vtedy, kedy opustí bránu školy, či už stredoškolských lavíc, alebo vysokoškolských. Pre niekoho sa napríklad na výške ako takej nenaplnili sny a očakávania, aké mohol mať, možno sa nestotožnil s ideou daného štúdia, alebo práve naopak, niekde chcel pracovať, napríklad vyštuduje teda daný odbor, začne pracovať po trebárs päťročnom štúdiu v práci, v ktorej je profesionál, odborník, kde teda je podpísaný jeho odbor, a podobne, a zrazu zistí, že to nie je to, čo chce robiť.
Nie jednému sa to stáva, a myslím si, že to je to najhoršie vytriezvenie, aké človek na sebe môže zažiť. Kedy človek proste stratí motiváciu niečo dosiahnuť už v tom danom konkrétnom, čo chcel, čo cieľavedome zamýšľal, chce proste pokračovať v tých svojich šlapajách a vyrytých brázdach, pretože len on sám, a teda my sami si to môžeme povedať na sebe, aj ja za seba, čo všetko to pre neho znamená, čím si osobne prešiel, aká teda je tá jeho cesta, či teda dosiahla ten svoj cieľ, či teda, ak mám povedať sám za seba, či som spokojný, či som teda našiel zmysel toho všetkého, či ma to niečo, po čom som túžil, napĺňa, naplnilo, či som teda našiel akýsi prístav šťastia, do ktorého som konečne zakotvil.
Chtiac nechtiac nie jeden si kladie takéto otázky, a veru mnohí, teda nie jeden pri analyzovaní nie je predsa šťastný, spokojný. Isteže je pravda, že pojem šťastie, akási osobná spokojnosť je niečo, čo pre každého jedného z nás iné znamená, a má odlišnú hodnotu.
Čo teda robiť pri neúspechu, kedy sme vložili do toho všetko. Ako mám začať od začiatku, keď viem, že všetko je zase nové, zas sa musíme neustále kdesi a komusi predstavovať, hovoriť, skade sme, kam smerujeme, kto sme, čím sme, a podobne.
A predsa, ja osobne som si týmto niečím prešiel, a viem veľmi dobre, že to nie je príjemné, ale viem, že človek musí si všeličím prejsť, a že nemôžeme stratiť nádej predsa len v tom zmysle, že raz bude dobre, raz sa nám podarí to, čo sme si predsavzali, že všetko bude, len nie hneď.
V jednej podstránke na sociálnej sieti som, ak poviem osobne, nemal rád tie príspevky od sveta bohatých. Práve tam som videl, ako človek môže postupne upadnúť, keď si dá nereálne predsavzatie, a kedy najmä, to chcem zdôrazniť, zabudne, odkiaľ prišiel, kam ide, aký má cieľ svojej cesty, čo všetko chce dosiahnuť, kedy si myslí, že už všetko vie, už je namyslený, už sa nebude len tak s niekým rozprávať, a ak áno, bude to asi tak na spôsob päť metrov od seba, bude všetko brať akosi s rezervou, nebude príliš dôverčivý, a nebude sa príliš komusi otvárať, možno to bude praktizovať aj pred azda najlepším priateľom vo vedomí, že on predsa je už niekde inde, na inej priečke, a teda problémy minulé, ktorými si možno v onom čase prešiel sa ho predsa už netýkajú jeho osobne a takto by sme mohli postupne menovať ďalšie príklady, ako človek dokáže spyšnieť možno vidinou peňaží, nejakých prílišných úspechov, ktoré poriadne dokážu s človekom zatočiť, a zatemniť mu vyslovene myseľ v tom, že proste zabudne, z akých pomerov napríklad vyšiel a je lepšie niekedy sa držať trochu nižších cieľov a štandartov, než takých, na ktorých nie je zvyknutý, a tá inakosť by ho celkom ľahko mohla nepríjemne prekvapiť.
Záverom chcem povedať toľko, že som sa odhodlal napríklad natiahnuť si nový internetový prehliadač ako som používal roky dozadu, a zrazu vnímam toto všetko úplne ináč viac sa mi to páči. na odľahčenie. Niekedy naozaj stačí málo, aby niekedy pochopil, že ten neúspech musel proste prísť, aby zmenil myslenie, a aby sa pohol vpred. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár