Je možná kritika bez poznania XIII?

Takže opätovne po stlačení nesprávneho tlačítka, som si vymazal môj text, aj keď pravdu poviem, našťastie bol som na začiatku, teda som si ho nestihol poriadne ani skopírovať, ale to nevadí, bez problémov napíšem odznova. Teda o čo ide. Zamýšľam sa teda nad skutočnosťou, nad možnosťou, či teda je možná kritika bez poznania.

Aj na základe tejto predchádzajúcej skutočnosti, aj keď mohol by som byť ešte trochu mierny, pretože som veľmi výbušný, takže musím to trochu kontrolovať o čosi viac, to si priznám, ktorá ma primäla predovšetkým k tomu, aby som bol pri písaní možno o čosi pozornejší, je teda na mieste celkom isto povedať, že kritika bez poznania nie je možná. Predsa na to,aby som niečo hlbšie spoznal, musím to proste prebádať.

Pamätám sa, poviem teraz jednu situáciu, ktorá sa mi konkrétne nedávno stala. Ako som sa raz veľmi ponáhľal na dôležitú vybavovačku, potreboval som sa tam dopraviť autom, inak to proste nejde, a teda stalo sa mi, že som hodil kľúče na spolujazdcove sedadlo. Možno si povieme, stáva sa, v chvate, normálna vec. Aj som všetko vybavil celkom úspešne, a tak ďalej. Už som bol pripravený odísť, naštartoval som auto, a teraz reku, kde som si dal kľúče od domu. Nevedel som si spomenúť. Podstatná vec pritom samozrejme. Hľadal som všade. Vrátil som sa, ale nenašiel som. Priznám sa, bol som aj v dosť veľkom strese, ale našťastie sa všetko na dobré obrátilo. Naštastie som ich našiel, boli na spolujazdcovom sedadle hodené, ale tak, že boli pichnuté medzi ten poťah. Nešiel som totiž svojím autom, tam mam kožené sedačky, išiel som iným, ale to trochu ma vzalo. Aj na základe tejto menej príjemnej skúsenosti, nenazval by som to nepríjemnej, ale skôr menej príjemnej, dopadlo to proste šťastne, všetko sa vyriešilo, som si uvedomil niekoľko podstatných záležitostí.

Človeka teda môžeš kritizovať koľko chceš, ale pokiaľ nikdy nebudeš napríklad konkrétne v jeho koži, v jeho situácii, ktorú on musel vyriešiť, a ty sa na to pozeráš z iného uhla pohľadu, a ty teda neriešiš vlastne nič, proste sa na to pozeráš v inej kvalite, z iného uhla pohľadu, v inej situácie, a podobne, nedotkne sa ťa niečo, čo sa možno dotkne mňa, píšem teraz na základe mojej konkrétnej udalosti, ktorá sa naozaj stala, aj keď nie je ničím výnimočná, niečo také sa deje bežne, nikdy človek, alebo teda málokedy, ak sa mám mierne vyjadriť nemôžeme odsúdiť niekoho len na základe toho, či to nám vyhovuje, alebo nevyhovuje, čo sa ale žiaľ častokrát deje.

Dobre vieme, že keď je nejaká diskusia, vieme, že je nespočetne veľa názorov, ktoré ale sú v teoretickej rovine. Kde tá forma možno pomoci, je len forma, je to niečo len formálne, ale možno sa to nikdy neuskutoční. Kde práveže neprevažuje poznanie, ale skôr tá kritika, ktorej akosi nikdy nie je dosť, ale to poznáme predsa z bežného života.

Aspoň nie ľudsky, nie morálne. Človek, ktorý nezažil niečo, čo ho možno demotivovalo v značnej miere, nevie totiž presne odhadnúť svoje možnosti, a častokrát teda sa môže celkom isto stať, že s kritikou to proste preženie. Cieľom kritiky ako vieme celkom dobre napríklad zo školského prostredia je usmerniť, a nie demotivovať.

Tu sa dostávam k bodu, kedy chcem rozobrať pojem demotivovať. Viacerí akokeby závideli niekomu proste tú jeho osobnú charizmu, ktorú si možno časom vybudoval, a ktorá ho teda sprevádza životom. Napísal som to možno trochu básnicky, lyricky, ale celkom isto sa v tom skrýva pravda. nie každý proste znesie úspech toho druhého po svojom boku, o to horšie sa to stáva, kedy týmto počinom napríklad sa môžu celkom isto rozbiť vzácne priateľstvá, vzťahy, a podobne.

Záverom chcem povedať toľko, že príliš radi chceme vyrieknuť hodnotenie bez toho, aby sme si overili, ako to naozaj je. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku