Akurát som teraz, keď si četujem, zahliadol jeden zaujímavý citát, na ktorý teda som sa rozhodol napísať nejaký komentár, nie je to na tomto webe. Znie takto.

V nadpise článku teda spomínam po siedmy krát, či teda motivácia je pocit, alebo myšlienka, a teda by som to obohatil o jeden citát, ktorý som si teda prečítal, ako píšem v úvode, ktorý teda znie takto. "Sebareflexia otvára oči, dáva význam pre iné postoje v zmysle hlbších poznaní druhých". Aj pre mňa to znie celkom komplikovane, ale som rád za takúto inšpiráciu. O čo teda ide.

Stránime sa akejsi sebareflexii, pretože jednoducho povedané je to niečo, čo otvára naše vnútro, to, čo je potrebné možno zhodnotiť, analyzovať, čo je potrebné zmeniť, zlepšiť, inovovať a podobne. Je to možno preto, lebo človek podvedome sa bojí, že ho bude trápiť svedomie v podobe výčitiek, niečoho, čo by som nazval, že je niečo v rovine nevypovedaných slov. V podstate každá motivácia musí byť v prvom rade pocit, a aj myšlienka, niečo proste človek musí do seba dostať najprv ako nejakú inšpiráciu, z ktorej sa rodia nápady. 

Len nie všetko musí človeku vyjsť, a vtedy sa treba pozrieť pravde do očí. Pýtam sa teda, čo robiť v takom prípade, kedy človek niekedy musí vyslovene kapitulovať sám pred sebou, nie to ešte pred onými nesplnenými možnosťami a snami. Pred tými, čo mal spraviť, a nespravil, po čom túžil, a predsa sa to rozplynulo kdesi do neznáma.

Mnohí si myslia, že sebareflexia je len a len na to, aby som si nemyslel o sebe niečo navyše dobré, čo už celkom nemusí byť pravda. Niekedy sa proste stáva, že aj prehnaná seba kritika, sebareflexia môže človeka akosi vnútorne duchovne devastovať, možno aj zmeniť jeho myslenie k tomu horšiemu, možno v niečom destabilizovať, trochu narušiť tú prirodzenú vnútornú pohodu a rovnováhu, ktorú si človek niekedy prácne vybudoval. 

Práve to, čo ho všetko namotivovalo, možno ho namotivoval práve jeho osobný neúspech, kedy aspoň akosi jasne rozpoznal, že cesta, po ktorej sa vydal, nikam jednak nevedie, a taktiež to, že nie všetko dobré, čo človek prijme, mu slúži na dobré a osoh.

Čiže ak by som sa teda vyjadril, povedal by som to tak, že človek ako tak môže mať v podstate úmysel celkom dobrý, ale nie vždy sa to naplní podľa jeho predstáv. Alebo, ak by som to povedal, človek má možno dobrý úmysel, ale myslí napríklad častokrát len na svoj prospech, kedy ten zisk sa, celkom prirodzene, akosi snaží zatajiť. 

Častokrát sa predsa stane, že do nejakého vzťahu investuje naozaj všetko, má dostatočnú motiváciu aby napríklad niekoho potiahol smerom vpred, pretože niečo si odskúšal úspešne na sebe, a chce teda aj iného obohatiť. Aby sa nielen on sám zlepšil a zdokonalil, ale to, aby sa o tom tajnom pláne s niekym podelil, na kom mu naozaj záleží a nielen vyťažiť zo situácie len maximum pre seba, a nič viac. 

Aby človek neostal, ako sa hovorí, len na povrchu, ale aby naozaj išiel do hĺbky, alebo ak by som povedal možno lepšie, biblicky, aby vystúpil na ten pomyslený vrch, na ktorom nájde seba samého, opustí všetko to nepriaznivé, ktoré ho možno zaťažovalo, a aby takto dobre odosobnený zažil akúsi syntézu duchovnej harmónie, jednoduchosti, krásy, to, čo ti tento svet síce môže ponúknuť, ale nie v takej kvalite. 

Čo teda by som ešte spomenul v poslednom odstavci. Aby teda človek nespyšnel, nebol možno namyslený, aby si o sebe teda nenamýšľal azda viac, ako je to potrebné, pretože to síce zlé ako tak nie je. Ale všetkého dobrého predsa škodí. To je niečo ako hypervitaminóza. Je to prebytok vitamínov. Sú pravda potrebné, ale len do istej dávky, potom už nemajú účinok, a ako teda spomínam, obyčajne ľudskému organizmu môžu uškodiť, pomôcť veľmi nie.






 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár