Nie každý z nás ale potrebuje zažiť zmenu. Je samozrejme normálne, že keď sa nám v niečom darí, máme dobrú prácu, ktorú navyše celkom isto môžeme reálne mať radi, a nemusíme len s akousi nechuťou vstávať a tak ďalej, ale že teda jestvuje reálny predpoklad, že človek chápe, že musí pracovať, že je to normálne, že len tak sa zarobia peniaze, prostredníctvom ktorých si kúpim šaty, jedlo, a neviem ešte čo všetko.
Zažiť motiváciu, byť motivovaný znamená teda v istom zmysle niečo ako zmena v osobnom živote. Zažiť ten pocit, že zrazu niečo môžem vnímať v inom odlišnom svetle, ako som to vnímal doteraz, alebo som bol vystavený akousi paľbou stereotypného myslenia, a teraz sa z toho môžem vymaniť je vskutku výnimočný pocit, ktorý sa nemusí zopakovať. Mnohí túžia napríklad po zmene.
Len problém je, že keď tá zmena nastane, a hovorím z vlastnej skúsenosti, svoj príklad, nie každý je schopný v danom momente pojať situáciu presne tak, aká naozaj je, a pochopiť, že to, čo bolo napríklad pred, poviem obrazne, včera, alebo pred hodinou, alebo pred desiatimi minútami, je síce realita, ktorá sa odohrala, je niečo, čo bolo, alebo je súčasť môjho života, celkovo to sa nedá samozrejme poprieť niečo také, ale je to minulosť.
Keď sme mali prvú hodinu dejepisu, pamätám sa, ako vyučujúca profesorka povedala, že aj táto hodina v istom zmysle je už história, a to z jednoduchého dôvodu, pretože v takej kvalite sa už predsa nikdy nezopakuje. Tých hodín pravda bolo oveľa viac, hoci dejepis ako taký sme mali dva roky na strednej, ale tá hodina konkrétna, a každá jedna, konkrétne sa už nikdy nezopakuje.
A s tým súvisí aj motivácia, že človek buď sa chce pohnúť dopredu, ale niekedy ho hatia spomienky, niekedy nepríjemné ale niekedy príjemné, všetko v nejakom negatívnom ponímaní sa nedá len spomínať, je predsa niečo, čo človeka pohýna dopredu a dáva mu impulz, hoci vie, že konkrétna spomienka sa nikdy nezopakuje, predsa to niečo v človeku štartuje akýsi motor, ktorý ho ženie dopredu za úspechmi, za niečím lepším a krajším, hoci ešte musí reálne mnoho prekážok, bariér prekonať, čo nebude isto ľahké.
Čo ale chcem povedať. Práveže rozhodnúť sa, teda prijať akosi ten čarovný okamih, teda ísť takouto možno menej príjemnou, tŕnistou cestou je neľahká záležitosť, a niekedy naozaj to môže bolieť, ale bude to užitočné, kedy človek postupom času a získaním tých potrebných vedomostí, ale najmä skúseností získa proste niečo, čo sa mu už nikdy nevezme, čo sa akosi natrvalo zapíše do jeho srdca.
Záverom poviem toľkoto. Práve uprostred nejakej nečinnosti, človeka veľmi ľahko môžu prepadnúť myšlienky, že je nepotrebný, že je zbytočný, a aký zmysel možno má jeho činnosť, prípadne tá nečinnosť, ktorú nijako nevie zužitkovať a podobne, a aj ja som mal niekedy takéto myšlienky. Častokrát sa vraciam k myšlienkach k tejto tematike, čo všetko som zažil, a čím som si napríklad prešiel, a dnes viem jedno, že síce niektorý čas vnímam ako stratený, ale rozhodne ako taký, ktorý mi v neskoršom čase ukázal svoj zmysel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár