možno som to napísal pomerne komplikovane, ale pravdivo. Asi takto by som začal blog, o tom, či je jednoduché povzniesť sa nad negatívami. V tomto článku by som teda opätovne spomenul moje skromné metódy, ako by sme tomu mohli nejako zabrániť, a ako sa vyvarovať nepríjemnostiam.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že každý človek má svoju jedinečnú hodnotu, nech sa nachádza v citovom, psychickom, fyzickom, alebo inak indisponovanom stave. Toto je dôležité si uvedomiť z hľadiska toho, že práve v osobách, ktoré sú možno veľmi nepríjemné, alebo sú najnepríjemnejšie, aké sme azda kedy stretli, nám v živote môžu celkom isto dať veľmi užitočnú lekciu. Minimálne tak, že v človeku daný moment, ktorý s niekým prežijeme môže mať akési ešte pokračovanie, akúsi odozvu.
Možno sa s daným človekom už viackrát nestretneme, ale predsa je to niekto, kto ako sa hovorí, vyoral do nášho srdca brázdu. Niektorí ľudia to proste majú v sebe, ako sa hovorí, a niekedy stačí naozaj jediný okamih, aby sme sa s kýmsi stretli, s kým sme na rovnakej vlnovej dĺžke, a dobre vieme, že s inými to proste nejde, a človek si roky buduje akýsi vzťah, ale na niekoho si jednoducho nevie zvyknúť, a v mnohom postupne si začne prekážať, či už v danom profesionálnom, pracovnom, alebo hociktorom smere života, čo má celkom isto nepriaznivé dôsledky na spoluprácu a celkový zlý dosah na myslenie človeka.
Mnohí ľudia sú svojou povahou tak jedineční, že azda stačí okamih, aby som sa s niekým dal do debaty, a človek má proste pocit, že ho poznám mnoho rokov, a vidím proste ten súzvuk mysle a duše, a cíti, že majú toho veľa spoločného.
Toto je dosť vzácne v dnešnej dobe, kedy všetko chceme podrobiť akémusi prirodzenému kritickému mysleniu, ktoré častokrát nás môže sklamať, miesto toho, aby nás naviedol na správnu cestu. Človek čo stále niečo sa snaží upodozrievať, väčšinou si privoláva tie negatíva, a nevie zahnať možno tie nepríjemné myšlienky. A naozaj aj v bežnom dni, v obyčajnosti, stačí azda niečo menšie, čo človeka akosi vyvedie z miery, a už máme pokazený deň. Toto konštatovanie azda dobre poznáme, a jedná sa o to, že teda vidíme, že darmo človek sa snaží robiť dobro, máločo ho napĺňa.
Pokiaľ nedá priestor duchovnému rozmýšľaniu a nepríde k poznaniu, že naozaj viera človeka mi dáva priestor objaviť svoju hodnotu vprostred toho miesta, kde ti niekto sa snaží povedať, že proste viac nemáš šancu, že na niečo jednoducho už nemáš, že si niekde a u niekoho azda skončil, že sa tvoja šanca už skončila a bola tou poslednou, čo niekto dokázal ešte akceptovať, ak sa to dá ešte ako tak nazvať, že človek nevie nájsť prirodzene akési východisko zo svojej zdanlivo neriešiteľnej situácie, pokiaľ si neuzná to, že nie na všetko má patent.
A možno nie ani tak sklamať, ako naviesť na nesprávnu cestu, kde ani on nemá skúsenosť, a takto zablúdia obaja. prirovnal by som to k nejakej navigačke, kde sú napálené mapy, ale predsa sa môže stať, že aj navigačka sa môže celkom isto pomýliť, a podľa akýchsi ukazovateľov naviesť človeka na nesprávnu cestu. Mám teda veriť navigačke alebo vlastnej intuícii v neznámom teréne? Čomu teda mám dať prednosť?
Záverom napíšem ešte tieto myšlienky do blogu. A práve "vďaka" teda píšem to v úvodzovkách, nášmu kritickému mysleniu a to, že všetko chceme podrobiť racionálnemu prístupu, vznikajú medzi nami rôzne nedorozumenia, rôzne negatíva, nad ktorými nie je jednoduché sa povzniesť, a obyčajne v človeku to veľmi dlho zaznieva, a niekedy sa nevie s tým vyrovnať. To, čo niekedy považoval za hravosť, to, čo niekedy on sám vedel vyhodnotiť v priebehu niekoľkých minút, alebo krátkeho okamihu, mu teraz robí problém.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár