Tento článok síce je mojím štvrtým tematickým v poradí, avšak trochu to zoberiem z inej strany. Budem reagovať na jeden dobrý článok, ktorým som ostal akosi inšpirovaný, a som celkom rád. Dnes som absolvoval po dlhšej dobe pekný výlet, kde som bol v spoločnosti vzácnych ľudí, a som veľmi rád. Aj to považujem za akúsi satisfakciu, za akési naplnenie mojich túžob. Poviem to tak, že v podstate toto bol okamih, na ktorý som sa tešil naozaj dlhšiu dobu, ale nevedel som celkom presne, kedy tento túžený moment v podstate nastane.

Viacerí odkladáme čosi, čo nemusíme. napríklad vypíname si mobilné telefóny, alebo príliš skoro sa odhlasujeme z četu, kde sme aj tak nonstop prihlásení, a keď nie sme prihlásení, naozaj očakávame akosi túžobne tú chvíľu, kedy tak učiníme. Napríklad ja som nebol celý týždeň na internete, asi s výnimkou stredy, kedy sa mi podarilo na autobusovej zastávke cez i phone chytit wifičko, totiž celé to námestie je pokryté voľným wifi signálom, čomu som veľmi rád.

Ako spomínam začiatkom druhého odstavcu tohoto článku, viacerí odkladáme čosi čo nemusíme, a ja by som k tomuto ešte dodal, že toto všetko spôsobuje to čo spomínam v nadpise článku. Toto všetko nás môže frustrovať, môže nás to hnevať, môže to celkom isto vyvolávať akúsi miernu agresiu, ktorá sa môže v nás hocikedy prebudiť, neschopnosť možno poriadne komunikovať, alebo sa sústrediť na to, čo robíme, čo možno v krátkodobom časovom intervale má nastať, a niekedy sa voči tomu staviame apaticky.

Staviame sa apaticky voči niečomu, čo sme považovali kedysi za azda mimoriadne dôležité, a boli sme schopní azda podriadiť vyslovene všetko, len aby sme niečo dosiahli. Samozrejme, aj v tomto sa môže vyskytnúť otázka, či sme to niečo, a pod týmto slovným spojením si naozaj môžeme predstaviť hocičo, niekedy sa nám podarí v niečom zveličovať, najmä vtedy, kedy necítime príliš nejakú akúsi ťažobu zodpovednosti, ktorá slúži na to, aby sme čosi prevzali teda na vlastnú zodpovednosť. A keďže teda čosi také nenastane, myslíme si, že v podstate nejde o nič, a máme tendenciu niečo zľahčovať, také, čo by sa možno nemalo brať na ľahkú váhu.

Aj to všetko môže spôsobiť to, že nevidíme možno v niečom akokeby perspektívu, a odďaľujeme zrak teda možno od vecí, ktorým by sme mali venovať pozornosť, avšak spomínané nenaplnené túžby niekedy môžu byť tým samotným hnacím motorom, prečo by sme mali zaradiť spiatočku a ubrať sa celkom iným smerom, než aký sme plánovali v minulosti. Vyslovím domnienku, že niekedy tie nenaplnené túžby môžu celkom isto aj pozitívne nás formovať, aj keď niekedy to naozaj môže bolieť, že predsa len dospejeme do akéhosi bodu, kedy si povieme, že proste v tomto danom okamihu som spokojný, a bodaj by to trvalo možno čo najdlhšie ako sa dalo.

Prirovnal by som to k turistovi, ktorý je neskúsený, a naivne si myslí, že keď teda ide ako turista zväčša za oddychom kdesi do hôr, tak len tak odíde, veď dáko bolo, dáko bude, lenže ho môže prekvapiť búrka, a skryť sa nie je kde. Tu nejde o to, či zmokne, a neviem čo, ale o to, či nebude náhodou nejako v ohrození, a či mu nebude treba pomôcť.

Ak to teda prirovnám, v televízii, v správach, v kadejakých reláciách napríklad o prírode, na rôznych kanáloch venujúcich sa špecifickej tejto tematike máme dostatok informácii, a predsa mnoho ľudí to berie na ľahkú váhu mysliac si, že si dáko sami poradia, pričom pravda je opak.

Záverom poviem toľko, že človek by mal pristupovať k rôznym situáciam s chladnou hlavou, a zachovať pokoj za každých okolností, aby sa príliš na nič neviazal.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár