I do tretice by som sa nateraz chcel vyjadriť k pomerne pálčivej spoločenskej tematike, hoci pravda je taká, že nikto jej nevenuje pozornosť, čo musím smutne skonštatovať, že je len na škodu, a teda by som aj napriek tomuto mojmu tretiemu článku chcel viacmenej povedať čosi akýmsi ešte úvodom, o čo teda ide, a čo môže znamenať frustrácia z nenaplnených túžob.

Tento pojem som si dá sa povedať vymyslel sám, a napadlo ma to celkom spontánne, ani som o tom veľmi neuvažoval. V mojich článkoch sa snažím zameriať sa na také témy, ktoré bežne nerezonujú v spoločnosti, nadôvažok som o nich nečítal dokonca ani na tomto portáli, a myslím si, že práve tu je to nutné. Nakoľko mnohí na tomto portáli hľadajú akýsi zmysel svojho života a predsa toho, čo by ich mohlo naštartovať do novej činnosti, aby človek takto v podstate v ničom akosi nezaostával, aby nemal potrebu myslieť si, že je v málomčo užitočný, a všetci sú míľovými krokmi vpred od neho. Ako aj životom, ako aj celkovým životným štýlom, ako aj myslením, a takto by sme pravda mohli menovať ďalšie, nazval by som to deštrukčné spôsoby myslenia u mnohých.

Človeka postupom času spätne vracia mnoho situácii, ktoré ostali nevyriešené, a pristupuje k nim ako záhadám, ktoré treba objavovať. V človeku častokrát niečo doznie omnoho neskôr, než by sa nazdával, a vtedy sa to vráti možno s oveľa väčšou intenzitou, ako to bolo do onoho času. Avšak povedal by som na základe vlastých skúseností, že niekedy aj tá frustrácia z nenaplnených túžob môže priamo viesť k uskutočneniu azda reálnych cieľov  a ambícii, nejakým výzvam, ktorým chtiac nechtiac sme vystavení, a to je dobré a žiadúce každým jedným dňom, kedy je dobré všímať si svoje okolie a primerane naň reagovať.

Viacerí sa vyhýbame akejsi frustrácii, pretože sme naučení vplyvom a tlaku spoločnosti, že máme myslieť pozitívne. Je to správne? Myslieť pozitívne u väčšiny znamená, že budem obmedzovať negatívne myslenie, negatíva budem odsúvať, a nebudem sa nimi zapodievať. Povedal by som že je to fatálna chyba, a nateraz sa pokúsim na článku vysvetliť, prečo tomu tak nie je.

Máme dva extrémy, buď razíme teóriu, že predsa my sme originál, a nemáme sa snažiť predsa kohosi spontánne napodobňovať, pretože práve vtedy môže nastať jav, kedy strácame svoju identitu. To už ale vplyvom tejto doby málokoho napadne. Alebo vyhľadávame nejaké vzory, čo je celkom prirodzene správne, najmä v období dospievania, kedy by sme mali mať niekoho, o koho by sme sa mali akokeby oprieť, alebo čerpať ako takú inšpiráciu. Obe sú niekedy extrémy v tom zmysle, a to chcem povedať, že v ani jednom prípade nemáme harmonicky vyváženú identitu našej osobnosti, pokiaľ sa budeme opierať len o jedno, alebo druhé, pretože líšime sa intenzitou myslenia.

Každý z nás predsa má vlastné myslenie, ktoré musí mať pod kontrolou, a to znamená, že nesmieme dopustiť aby niečo ovládlo celkové naše rozhodnutie. Určite niečo musí zavážiť, nejaká dobrá skúsenosť, kedy naozaj človek sa nevie možno rozhodnúť, či napravo alebo naľavo sa mám vybrať na cestu. hovorím ako príklad. Avšak problém nastáva taktiež vtedy, kedy nám je niečo možno sľubované, a my podľahneme tlaku a trendu, spraviť niečo za odmenu, spraviť niečo tak, že od niekoho zase len očakávame, bez ohľadu na to, či vnímame akúsi zmenu v našom živote, a či máme možno kvalitnejší pohľad na svet, kde človek môže jasne rozpoznať deštrukčné vplyvy na jeho osobnosť, a nabrať akési kritické myslenie. Už som sa čo to o kritickom myslení zmienil, a myslím si, že niekedy vplyvom akejsi slušnosti človek stráca práve tento aspekt, ktorý som použil v tom, že tam, kde by mal prehovoriť, ostane ticho, a tam, kde by azda mal ostať ticho, alebo v miernom pohrúžení do seba, prehovorí obyčajne prázdne slová, ktorým málokto venuje pozornosť, a možno v danom okamihu môžu mať svoju silu a vysielať varovné signály.

Záverom poviem toľko, že práve tá frustrácia celkom isto môže spôsobiť akýsi pohyb, samozrejme otázka je či smerom dopredu alebo dozadu.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár