Viem, že teraz teda napíšem pravdepodobne niekoľko dielov na túto celkom zaujímavú myšlienku, ktorá ma napadla pri mojom rozjímaní niekedy cez týždeň, neviem presne kedy, a tak preto by som sa jej chcel povenovať. O čo teda ide v pomerne komplikovanom nadpise, by som chcel hneď ozrejmiť.

Každý dobre vie, čo to znamená, že niečo sa od nás vzdiaľuje rýchlosťou blesku, a už sa to pravdepodobne nevráti. a hoci sa o to možno ešte neskoršie akosi pokúsime, vieme, že v poslednej skúške pre nás vystavenej pravdepodobne neobstojíme podľa našich predstáv.

Niečo proste chceme dosiahnuť, a akosi vieme, že mentálne sme na niečo ešte nedozreli. Ako to máme vnímať? máme na niečo možno čakať aj niekoľko rokov, alebo máme na to zanevrieť?

Zriedkakedy sa stáva, že máme vysoko vznešené ciele. Ešte možno na strednej sme celkom nadšení, ako by sme šli študovať niečo, v čom proste vidíme zmysel života, a čo postupne v nás dozrieva. Tak som to vnímal aj ja. Videl som aj ja, že síce aj moja stredná škola ma vyslovene extrémne bavila, ale ten odbor som proste nechce. čisto teoreticky by som si ho vedel predstaviť aj teraz, ale predstava nejakého manažéra v poľnohospodárstve ma nelákala nikdy. moje méty boli predsa len inšie. Len problém v mojom prípade bol ten, že síce som si to celkom dobre premyslel, nemyslel som, aký to môže mať na mňa nie celkom príjemný dopad, a to by som povedal sčasti ma raní dodnes, hoci niečo považujem aj viac menej za uzavreté.

Mám teda byť z niečoho frustrovaný, keď sa niečo už pre mňa skončilo?

Odpoveď na túto otázku je nie jednoduchá a neľahká. Človek častokrát ľahkovážne berie vážne životné momenty, a keďže ešte má ako sa hovorí kohosi za sebou, ešte celkom nevníma vážnosť danej situácie, aká naozaj je. Všetko to pocíti azda až oveľa neskôr- Ako to súvisí s frustráciou z nenaplnených túžob?

Povieme si, že to tak malo byť. Určite ale je nad niečím sa povzniesť a pozrieť sa horizontálne smerom dopredu, ako by sme neustále mali nad niečím uvažovať. Aj to, keď človeka zamestnáva len tá stránka, že niečo sa nám zase nepodarilo, naozaj to nás môže uviesť do zmätkov, omylov, kedy môžeme cítiť neustále výčitky svedomia, ktoré ale nie sú celkom oprávnené, a nie sú celkom namieste. Lenže pozrieť sa smerom dopredu sa dá jedine vtedy, rozmýšľam teda po svojom, nedá sa to povedať jednoznačne, každý máme iný pohľad, ak teda ten konkrétny cieľ máme pred sebou, je to niečo rozpracované, a teda od niečoho konkrétneho sme sa pustili, a musíme sa dobre koncentrovať na plnenie aktuálnych úloh. Slovo aktuálne by som chcel zdôrazniť, pretože jedine aktuálnosť nám môže zabezpečiť rast smerom dopredu, v inom prípade pozeranie sa dozadu znie naozaj niečo frustrujúco, niečo čo nás môže každopádne znechutiť, a brzdiť osobnostný rast a vývoj. Nechcem, aby to pôsobilo takým fádnym dojmom, ale keď si nevytvoríme v istom zmysle nejaký systém, ktorého sa budeme držať a hľadať inšpiráciu, naozaj sa nepohneme nikam, a ostaneme kdesi vzadu, kde sme sa nachádzali, a to nechceme.

Nie je to zrovna celkom príjemné niečo zanechať, čo predsa len vieme, že pre nás znamenalo v živote akýsi hnací motor do toho všetkého, čo sme chceli. Aj máme chuť sa vrátiť kdesi nazad, aj sa nám nechce, a vieme že niečo už podobnou kvalitou azda ťažko zažijeme. Sám predsa som to osobne zažil, a naozaj tak ako píšem, viem veľmi dobre, čo znamená frustrácia z nenaplnených túžob, a že akú trpkú a horkú príchuť do obsahuje. 

Ale postupom času môžeme uvažovať aj v tej dimenzii, že niekedy je to pre nás tak dobre, aj keď uvažovať v opačnom protipóle v nás môže vyvolať zbytočné otázniky a niekedy rozčarovanie, pretože by sme teda nezažili inú kvalitu, ktorú možno zažívame práve teraz v tomto okamihu, alebo s odstupom času, ak sa nám nedarilo, a teraz pociťujeme priaznivé obdobie, že predsa len vnímame, že to všetko malo nejaký zmysel.

Záverom chcem napísať toľko, že niekedy je dobré pociťovať aj konkrétnu frustráciu a akúsi rozčarovanosť nad nenaplnenými snami, pretože to možno dobre spôsobilo to, že predsa len sme sa nemali ocitnúť na nejakom mieste, po ktorom sme azda dlho túžili. Že niečo predsa len nie je naša cesta, ako mi to povedal môj duchovný otec, a tie slová mi znejú v ušiach po ôsmich rokoch doteraz podobnou intenzitou, ako to bolo toho času. Nebolo to príjemné ale poučné. A chcem povedať len toľko, že od toho momentu predsa len ak mám povedať osobne otvorili sa mi iné dvere a iné možnosti, ako by som naozaj mohol predsa len dobre a plnohodnotne prežiť život, než možno som si to do onoho času predstavoval po svojom.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár