Naozaj ešte pred nedávnom som naozaj nerozumel tomu, čo znamená v praxi kritické myslenie. Na hodinách múdrej filozofie, ktorých som mal asi sedem alebo koľko odnoží predmetov, som sa žiaľ, nikdy nedopátral, o čom vlastne filozofia je. Síce tam bol definovaný spomenutý biblický kontext žalmu, ktorý spomína, že hlbočina je človek, a jeho srdce je priepasť, a práve táto myšlienka ma vlastne pohýna k tomu, aby som sa nad niečím zamyslel, nad tým, kde to nie je jednoduché sa zamyslieť, kde si mnohí myslia, že akási téma je už naozaj vyčerpaná, a či je vlastne hodné o niečom rozprávať, čo mi možno nepomôže.
V dejinách sa viackrát stalo, že pri nejakej udalosti, ale aj v bežnom živote, záchrana, akákoľvek forma pomoci prišla nie že v pravý čas, ale v čas, kedy sme to vôbec nečakali. Obvykle človeku sa v niečom pošťastí práve vtedy, kedy hodí flintu do žita, kedy vzdáva boj, kedy sú pre neho vyčerpané všetky možné a dostupné prostriedky. Nemenej vyčerpaný je aj jedinec takto skúšaný, a takých je naozaj mnoho, pretože každá cesta smerujúca do istého cieľa si vyžaduje dávku obety, sebazaprenia, o tomto prípade som sa zmienil v článku, ako rozprávam, či teda existuje cieľ, alebo cesta bez cieľa a podobne.
Frustrujú nás nenaplnené túžby? možno tak trochu, ale problém je, kedy človek razí cestu možno pre neho extrémnu, možno veľmi namáhavú a náročnú. To je presne ako s turistikou. Mnohým už nestačia vysoké tatry, mnohým nestačia slovenské krásy prírody, ale pachtia sa po zahraničných turistikách (píšem odľahčene, nemyslím to až tak vážne, ako to opisujem, len sa to snažím dať do kontextu) pričom v prvom rade je potrebné mať mieru a potrebu prekonať seba samého, kde si osvojím pocit akejsi zodpovednosti, vyzrelosti, možno aj dávku sebavedomia, o ktorom si mnohí myslia, že ho majú, ale v skutočnosti sebavedomie ešte naozaj nenadobudli, a nachádzajú sa v spodnej hranici akéhosi sebapoznania a seba určenia, nehovoriac o tom, že táto téma, tematika, je im naozaj vzdialená.
A práve aj nenaplnené túžby svedčia o tom, či je rozdiel medzi žitím, a prežívaním. Toto som spomenul preto, aby sme tematicky nadviazal na sériu článku o tomto myslím si pálčivom spoločenskom probléme, kde sa mnohí uvedomia azda v nesprávny čas.
Áno, je rozdiel. Nie je jedno, či niekto túži po mercedese, alebo túži sa najesť. nie je jedno, či človek žije v bohatstve, alebo človek zápasí o vlastnú existenciu možno dennodenne. To nie je jedno. Vidíme aké sú citeľné rozdiely v spoločnosti, a niekedy je citeľný tlak, nárast toho tlaku, to všetko čo sa stupňuje.
Náš problém je, že my vnímame problémy akosi čisto zo subjektívneho hľadiska, a čo sa teda netýka bytostne nás, nejde o to, že máme tendenciu ho prehliadať. O to nejde. Nikomu neprináleží prinášať riešenia tam, kde to nie je možné. Mnohí brnkajú na city naozaj kadejakými nadáciami, možno aby od bežných ľudí vymámili azda posledné peniaze, ktoré ešte majú, neuvedomujúc si, že problém je niekde inde, a keď sa nebude riešiť akýmsi sofistikovaným spôsobom, kde naozaj treba spojiť hlavy dokopy, a nie raziť teóriu akéhosi chorého individualizmu, ďalej sa nedostaneme nikde.
A naďalej človek sa možno bude zamýšľať, odkiaľ sused zobral na nové auto, odkiaľ má neviem čo, a prečo nie som taký aj ja.
Záverom poviem jednu vec. Pokiaľ nepochopíme, že moja cesta, a to samozejme si môžeme povedať každý z nás individuálne sám za seba, je moja cesta, a nie je to cesta nikoho iného, ani môjho brata, ani mojich rodičov, ani nikoho, a že naozaj som individuálna podstata rozumovej prirodzenosti, nikdy sa nestaneme osobnosťami v plnom kontextovom význame.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár