Zapojil som sa opätovne do jednej internetovej diskusie, kde som pridal môj pohľad. Celkom musím povedať, že som rád, že sa to stretáva s pochopením, pretože po isté časy, to tak nebolo. A nebol som veľmi nadšený za isté cenzúrovanie, keď už nie akosi verejné, tak v rámci skupiny. Nie je dobré, kedy človek proste sa bojí čosi povedať. Je mi jasné, že aj akási sloboda slova celkom isto má svoje logické ohraničenie, kde niečo môžem, a kde sa človek má akosi pribrzdiť, ale naozaj je tomu tak.

Je samozrejme viac než zjavné, že mnohí z nás sú akýsi prostorekí, a človeku to nedáva akýsi dobrý kredit medzi ľuďmi. Niekedy vyhľadávaný človek do dobrej spoločnosti, do dobrej partie, možno aj obľúbený rečník ako taký, dnes môže celkom isto sa trebárs ocitnúť na opačnom póle. S nezáujmom, a v sebe bude zaiste cítiť akúsi vnútornú osobnú opustenosť, a potom kdesi hádam bude aj uvažovať, kde možno spravil chybu, a kde to možno napraviť. Alebo či ešte vôbec bude mať zmysel čosi naprávať.

V jednej anekdote, ktorú som zachytil kedysi dávnejšie, už som o tom písal, ale dnes by som sa k tomu ešte tematicky rád vrátil, je spomenutá situácia, kedy starší ľudia spomínali, že za ich čias, sa pokazené veci snažili napraviť, opraviť, a nie zahodiť. Vplyvom samozejme mnohých technologických vychytávok je ale na druhej strane celkom logické, že nebudem akúsi spotrebnú vec opravovať donekonečna, kedy si môžem kúpiť novú.

Keď som bol ohodne mladší, a viac ako inokedy fičali hodinky, pamätám sa ako som vyslovene čakal na moment, kedy mi v hodinárstve založia baterky, do akýchsi čínskych neduhov, za ktorými dnes naozaj nikto nie je ochotný otočiť čo i len zrak. Aj my ľudia ale na druhej strane sme veľmi, príliš rozmaznaní, a všetko, čo nejde, spravíme s tým proste krátky proces.

Zahodíme to do koša, už to viac nepotrebujeme. Na jednej strane áno, pokiaľ niečo stojí bagateľ, ako tak, pokiaľ niečo sa dá naozaj nahradiť v lacnom, lacnejšom prevedení, a nie som nejako extra náročný, a nechcem niečo, čo je akási moderná vychytávka, alebo netúžim po obchodnom artikli, ktorý je vyslovene najdrahší, najlepší, lebo sa chcem pred niekým vytiahnuť.... teda keď sa vrátim k podstate myšlienky, pokiaľ teda niečo sa dá opraviť, a ešte mi to poslúži, musíme ekonomicky uvažovať.

Pretože naozaj len z malých vecí môžeme postupnými krokmi dosiahnuť veľké veci. Treba určite k tomu primeranú dávku osobnej trpezlivosti, čo je dnes vzácnosť. Lenže táto doba je o tom, že všetko musí byť pretechnizované, predinamizované, a človek sa pomaly nevyzná, že drží v ruke akýsi tovar, ktorý je tak veľmi moderne vybavený, že vyslovene nevie s tým narábať. A preto niečo takéto mi skôr môže časom byť na obtiaž, ako keby mi to malo byť na úžitok, a z čoho by som sa aspoň načas tešil, pretože všetko je časné, teda trvá do určitého času.

A práve tu, ako spomínam v nadpise, človek môže cítiť naplno tú duchovnú opustenosť, to, že po niečom naozaj prahol, v materialistickom ponímaní, to po čom túžil, čo bolo jeho snom, a nesplniteľnou, nezdolateľnou doposiaľ métou, teraz v okamihu, kedy to naozaj dosiahol sa dostane paradoxne do bodu, kedy to proste nepotrebuje. Niečo proste chceme, a keď si to kúpime, zistíme, že bez toho sme sa mohli kľudne zaobísť.

Čo poviem na záver. Je dobré, kedy človek jednak pestuje v sebe akúsi miernosť, a predtým kedy budeme rozmýšľať, či niečo nutne potrebujeme, akú máme s tou vecou akýsi vzťah, ako nám to môže pomôcť, a na čo všetko sa nám to môže zísť. Častokrát človek potom môže byť viacnásobne znechutený vlastníctvom čohosi, čo síce môže potrebovať, ale nerobí ho to šťastným, pretože nemyslel viac na iné hodnoty. Zamyslite sa nad tým.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár