Pokračujem v predposlednom článku s touto tematikou.

Najmä to spomínam preto, lebo človek na toto normálne nie je zvyknutý a nevie čo si má myslieť. Je to dosť nebezpečná hra, ktorú poznajú mnohí. Vzniká tam akási falošná ilúzia o nejakej virtualite, ktorá nesúvisí teda s realitou.

Ale na druhej strane je to výsledok toho, že človek v niečom predovšetkým nie je spokojný, a pokojný sám so sebou, a preto chce v niečom sa akosi od toho odpútať, snaží sa proste realizovať takýmto spôsobom. 

Ja by som to prirovnal, ak teda chcem použiť nejaký primeraný príklad, k akejsi miernej duševnej poruche, nejakému defektu v myslení, ktorý sa nemusí prirodzene týkať nejakých narušených ľudí, ale to, kedy človek je v niečom nerozhodný, stále si musí v niečom pýtať radu, pre druhých a pre neho samotné sa takáto realita dá sa povedať stáva neúnosnou, nepríjemnou, a sťažuje to situáciu kdesi na pracovisku, alebo škole. teda ako keby nemal na niečo vlastný názor, a nebol pomaly schopný racionálneho uvažovania.

Niečo na tom môže byť aj teoreticky pravda, pretože domýšľavosť niekedy spočíva v tom, že mnohí ľudia sú z nejakého dôvodu vyslovene zákerní, a robí ím radosť druhým strpčovať život. neviem presne prečo to tak je, prečo je niekto taký, ale proste taký sme ľudia, že máme radi, kedy niekomu niekedy môžeme spraviť zle. 

A tu je tá domýšľavosť na správnom mieste, pretože ja osobne by som domýšľavosť nazval niečo ako rozmýšľanie po vykonanom čine. Ako príklad by som uviedol, že. Odvedieme naozaj to, čo máme veľmi dôsledne, ale práve tá akási dôslednosť nás núti viacmenej robiť potrebnú kontrolu možno dvakrát za sebou, aby sme sa naisto o niečom presvedčili. Je to správne? neviem? Teoreticky to môže vypovedať napríklad aj o tom, ako sme na tom napríklad s prejavenou disciplínou, a ako vážne berieme a plníme rozlične stavovené úlohy, ktoré treba je potrebné splniť v danom rozsahu a načas. Niekedy je to prejav akejsi väčšej miery zodpovednosti a opatrnosti, zvlášť, keď pracujeme na niečom veľkom, alebo na niečom, na čom nám možno veľmi záleží, a pre nás teda to má nesmiernu cenu.

Niekedy, uznávam, to môže byť relatívne ťažko pochopiteľné, ale skutočnú hodnotu tomu všetkému môže dať jedine ten, ktorý naozaj má akýsi zodpovedný prístup k danej veci, berie to vážne, a pracuje s plným nasadením, nefláka to, zodpovedne si vykonáva svoje povinnosti, čo môže prirodzene hraničiť s akýmsi fanatizmom v akejkoľvek podobe.

Proste nad niečím premýšľame, potom to vykonáme, čo je správne, a tak by to malo byť. Niekedy človek najprv koná a potom rozmýšľa, a potom to tak vyzerá. Niekedy domýšľanie je práve aj potrebné, pretože keď ťa neberú vážne, a výkon teda nepodávajú primerane postačujúci, aký by mal byť, potom naozaj si myslieť môžem, že teda on nerobí poriadne svoju prácu, mám podozrenie, že to fláka, všetko je na mne, alebo na úzkom okruhu ľudí, ktorí vedia efektívne a precízne odviesť svoju prácu, a ostatní sa pri úspechu len zvezú, ako som to kedysi spomínal na niektorom mojom článku. 

Domýšľavosť teda nikdy nevznikne náhodou, to treba naozaj ešte pádne pripomenúť, ale by som to povedal tak, že to celkom isto môže byť v niečom predsa len pravdivá domnienka, kedy človek niečo proste na základe svojich podozrení dlhšiu dobu niečo skúma, a túto dobu môžeme nazvať ako domýšľavosť. Niečo proste podrobujeme vlastnému výskumu, čo nemusí byť zlé. Proste dávam si niečo dokopy, niečo si usporadúvam, čo by mohlo byť, keby niečo bolo, alebo nebolo, niekoho podozrievam, hoci nemám na to nejaké dôkazy a fakty, ale nikdy to nie je len tak. 

Niekedy sa stáva, že človek, ktorý podáva dobré výkony, v niečom má pocit, že predsa len zaostáva, nie je v niečom stopercentný, pričom by som povedal, že je priam nebezpečné v niečom odvádzať stopercentné výkony, pričom keď niekoho naučíme na to, že my sme tí bez chyby, všetko robíme dobre, načas, nepripustíme si chybu v niečom, všetko vieme opraviť, proste všetko akosi vieme, sami si tým môžeme v niečom poškodiť.

Vedú k tomu napríklad niektoré nezdravé motivačné podnety, niečo ako. Čo by som chcel v mojej práci zmeniť, alebo zlepšiť. To nie je na mieste otázka.

Otázka na mieste môže byť taká, že čo by si nechcel na sebe zmeniť. To znamená, že pracuješ správnym smerom, a človek nie je nastavený donekonečna na nejakú kritiku, a nemôžeme sa ohradzovať ani v tom zmysle, že práve kritika človeka posúva vpred. To nepopieram, ale lepšie bude, keď budeme vyzdvihovať jeho kvality a dobre vykonanú prácu a spravodlivé riešenie problémov primeranou a zmierlivou cestou, čo mnohí nevedia, a ponad niektoré problémy potom sa nedokáže azda preniesť, čo môže viesť k nedorozumeniu, a skončeniu dobrých vzťahov, ktoré nik prirodzene nemá rád.

Záverom poviem tak, že keby domýšľavosť ako taká neexistovala, čomu prirodzene nevieme zabrániť, a vždy bude zastávať akési neblahé miesto medzi nami, človek by mohol efektívne pracovať, nevznikali by tým pádom akési zbytočné problémy, čo narúša mnoho priateľstviev a tým ničí jednotu. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár