V mojom predchádzajúcom článku som napísal akýsi prológ, a keďže mám pripravený pomerne rozsiahly príspevok, ktorý som adresoval do jednej ankety, ešte ho nechcem uvádzať, to spravím až v mojom nasledujúcom článku, pokúsim sa byť opät vecný, a uvediem niekoľko ešte argumentov a akýchsi úvah mojich, ako asi vzniká domýšľavosť.

Koreň všetkého, čo niečo vzniká spočíva v danom zdroji. Všetko teda musí mať v niečom svoj počiatok, začiatok, či už teda sa jedná o posudzovanie niečoho dobrého alebo zlého, niečo príjemného, alebo nepríjemného. Teda tak, ako vo fyzike sme sa učili, že napríklad také svetlo vzniká vo svetelnom zdroji, teda nevieme presne, o čo konkrétne ide, ale vzniká to proste v nejakom zdroji, ktoré teda to "niečo" vysiela do okolitého prostredia, a teda to dané prostredie od neho či už priamo, alebo nepriamo nejako závisí, nejako na tom atribúte závisí, je akousi jeho prirodzenou súčasťou, podieľa sa na niečom v závislosti do neho a podobne. Sám napríklad neviem, skade ten zdroj vznikol, čo je jeho príčinou, keďže všetko musí mať nejakú prvotnú príčinu, ale nad týmto sa nechcem zamýšľať a zaoberať, pretože to by som sa ocitol v hlbokej filozofii, možno aj teológii, ale to, čo naozaj neviem,nechcem sa do toho púšťať. 

Kde sa teda jednak dá donekonečna teoretizovať, viesť polemiky a diskusie, ale nemusíme prísť na výsledok skúmania, čo človeka niekedy zbytočne uvedie to zmätku, neistoty, straty akéhosi sebavedomia, straty sebarealizácie, zlého napredovania a podobne by som teda ešte mohol menovať ďalej. Zhrniem to tak, že nie všetko, čo sa začne, dá sa aj ukončiť. Logické to je, ale nie vždy je to uskutočniteľné, a v tomto môžeme vidieť problém. 

Nechcem tu rozoberať nejaké poučky z fyziky, alebo chémie, ale je to potrebné pripomenúť, na objasnenie problematiky, aby človek mal v niečom jasno. Čo teda by som chcel napísať.

Domýšľavosť by som označil ako pomerne nebezpečný jav, kedy sa môže pokaziť všetko, čo sa pokaziť dá, a pravdepodobne do onoho pôvodného stavu sa to už pomerne ťažko dá uviesť, a takto pokazené sa dá ťažko napraviť, a dané stopy po akejsi manipulácii predsa len ostanú. Takto to platí v praktickom zmysle, kedy teda napríklad aj bežne, ak niečo pokazíme, vieme to možno opraviť, skorigovať, ale výsledok už nebude to, čo mal byť. Alebo to môže byť teoretickom ponínamí, napríklad keď niečo povieme, ale už to nevieme vrátiť späť. Niekedy to proste aj oľutujeme, že rýchlejšie hovoríme ako myslíme, ale niekedy to nedá sa vrátiť nazad. 

Ale zas nie je to niekedy zlé, pretože človek takto ľahko dokáže práve na základe možno tejto nepríjemnej skúsenosti spoznať svoj omyl a účinne ho oľutovať, a takto sa proste vyhnúť prípadnému možnému zopakovaniu nepriaznivého scenára, ktorý teda je viacmenej neprijateľný, a človek sa toho stráni, keďže niečo podobné už toto zažil a nechce sa k tomu vrátiť späť.

To je napríklad ako s trebárs s nejakým plastom. Máme napríklad v celistvosti plast, ktorý úmyselne, alebo neúmyselne poškodíme. Vieme ho napríklad tepelným zvarom dať do pôvodného stavu, vieme obnoviť jeho vlastnosť, nejakú jeho tuhosť, nejakú tú pôvodnú konzistenciu, v akej sa nachádzal ten predmet do stavu pred poškodením, ale v podstate už to nebude ako pred poškodením. Dobre vieme, že takto zrepasovaný materiál už nie je to, čo bývalo predtým, a teda nevzťahuje  sa na to ani záruka, pretože už bol poškodený.

Na základe toho, čo som vymenoval, môžeme vidieť, aké neblahé, a nepríjemné následky teda má domýšľavosť. Môžeme teda z bežného prostredia okolo nás celkom isto spozorovať, že domýšľavosť už vytvorila príliš veľa nepriateľov, a teda situácii, kedy ľudí postavila do situácie, že miesto toho, aby sme sa spájali, v niečom stmeľovali, spoločne napredovali, kráčali po istej spoločnej ceste, sa naše cesty viac menej rozdeľujú, čo je príčinou mnohých svárov, nezdarov, vytvorených, vzniknutých prekážok, a práve kôli týmto atribútam sa častokrát stáva, že nenájdeme spoločnú reč, a naše cesty sa rozdeľujú celkom zbytočne, miesto toho, aby sme niekam spoločne smerovali, každý si ide svojou cestou.

Záverom chcem zdôrazniť azda to, že niet nad zdravý rozum a triezve uvažovanie, pravda tam, kde to možné je. Čo však v prípadoch, kedy si niečo nevieme logicky vyargumentovať, a niečo si nevieme vysvetliť, chýbajú nám akési súvislosti, ktoré by sme mohli použiť, a miesto napredovania stojíme na jednom mieste a nevieme sa pohnúť? Je lepšie to zanechať? Neviem.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár