Čo považujeme za úspech?

Kedysi som pridal článok, ktorý mal nadpis, čo nás robí šťastným. Teraz by som sa chcel zamyslieť v tomto článku nad témou, čo považujeme za úspech.

Nadhodil som nie celkom jednoduchú tému, a teda si uvedomujem, že nie každý má prirodzene potrebu zamyslieť sa nad tým, čo považujem za úspech. Či teda niekto má napríklad vytýčený cieľ pred sebou, alebo aspoň matne by vedel povedať, že čo chce dosiahnuť, alebo niekto si povie, že budem len dáko žiť, nebudem sa o nič podstatné starať, však čo sa má stať, to sa stane, a takto pasívne sa odovzdáme do rúk ktovie koho.

Neviem presne, či sa môžeme pozerať na tieto dva takmer identické pojmy rovnakými očami, a rovnakým metrom porovnania, alebo nie. Nie je jedno totiž, či nás niečo robí jednak štastným, a čo konkrétne považujeme za úspech. Či to, čo nás robí šťastným môžeme považovať napríklad za úspech, alebo či úspech pre nás je teda to, či sme napríklad v niektorej oblasti štastní. Je to možno síce komplikované, ale pravdivé. O čom teda by som dnes hovoril.

Miera dosiahnutia šťastia pre každého z nás, je celkom prirodzene odlišná. Niekto potrebuje možno dosiahnuť akosi nejakú megalománsku vec, možno potrebuje byť úspešný v tom čom robí. Aj reklamy nás napríklad presviedčajú o tom, že nie je dobre zostať len v akomsi pomyslenom vytvorenom rade, ale je čas vykročiť z toho radu, a pustiť sa vlastnou cestou. Avšak tá vlastná cesta nie je celkom záruka, že budem na nej šťastný, hoci aj na šťastie sa dá pozerať možno ako na mieru akéhosi sentimentu.

V tom, čo sa ja cítim šťastným niekto môže napríklad považovať za normálnu vec, čo sa možno ani nepozastavuje, zriedkakedy sa môže stať, že niekto môže to považovať za niečo menej ako šťastie, nepovedal by som nešťastie. Napríklad v takom školskom prostredí, niekto sa uspokojí, kedy ledva prejde na skúške s posledne možnou známkou najhoršou, aká sa dá akceptovať, a niekto napríklad nezoberie z daného predmetu, ale myslím si že nie zo všetkých, trebárs len z niektorého druhé najlepšie, béčko. Teda niekto sa snaží byť akosi prirodzene podľa seba maximalista, a niekto sa uspokojí aj s akýmsi minimom, len aby to človek mal hneď za sebou, a nerieši, že niečo mohol dosiahnuť napríklad aj s lepším výsledkom, berie proste všetko, čo je dobré, a takto by sme mohli venovať v školskom prostredí veľa príkladov.

Z toho samozrejme nám vystanoví otázka, či v živote kladieme niečo na piedestál akýchsi potrebných hodnôt, a potrebu vytvárať hodnoty, čo samozejme nie je jedno a to isté. Niekto totižto prirodzene niečo v živote dosiahnuť, a ide na to za každú cenu, a niekto vie, kedy má pribrzdiť, a nikam sa akosi nenáhliť. Vidíme teda odlišný postup, ale spravidla v tomto sledujeme teda dosiahnutie spoločného cieľa, a to je akýsi úspech, teda akési uspokojenie našich hodnôt, našich potrieb. Hodnoty spomínam aj práve preto, pretože vidíme možno akúsi symboliku v tom, že nie všetko, čo si zaumienim, aj chcem napríkad dosiahnuť, a tým pádom môžem kategorizovať moje potreby na niečo, čo je veľmi potrebné, a niečo čo je menej potrebné, a teda na niečom mi záleží, a na niečom mi menej záleží, a na niečom mi nezáleží. Idem možno do toho, ale nie až s takým nasadením, aby som dosiahol niečo, čo som si predsavzal.

Záverom teda ešte by som si položil niekoľko rečníckych otázok. Môžeme teda takýto postup považovať za úspech. napríklad ak niekto dostane štvorku na vysvedčení, a uspokojí sa s predstavou, že predsa prešiel, alebo keď niekto považuje vyslovene za zlyhanie, že má napríklad sólovú trojku, a veľmi predsa len túžil byť vyznamenaný? Čo je potom úspech? Je to azda zdanlivá miera našej pomyslenej latky, či sme schopní ju preskočiť, alebo nie?

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku