V našej spoločnosti jestvuje naozaj ešte veľa ľudí, ktorí si zakrývajú tvár pred skutočnými problémami tohoto sveta, tvária sa že je všetko v poriadku, radi sa rozprávajú len s tými ľuďmi, ktorí napríklad prejavujú im sympatiu, a takto je to teda od nich akési vzájomné a podobne, ďalej by som povedal to, že odvracajú od nich zrak, a navonok sa tvária, akoby aj nie, že je predsa len všetko v najlepšom poriadku, a keď si ja s niečím dokážem sám poradiť, jestvuje predsa len možnosť, že aj dotyčný si s tým poradí.

Tu môžem badať, že práve celkom opačne, v komunikácii s takýmito povahami sa nádej viac menej stráca, a prehlbuje sa nedôvera.

V spoločnosti tak isto jestvuje veľa ľudí, ktorí chcú zobrať človeku nádej na niečo. Pretrhávajú napríklad priateľské zväzky, alebo sa snažia rozdeliť to, čo sa rozdeliť dá. Snažia sa zahladzovať všetko to, čo sa kedysi vytvorilo a bolo to predsa len dobré. To, čo človeku naozaj, ako píšem v nadpise predsa len dávalo v niečom nádej. To je všetko výsledok toho, že mnohí sa vysmievajú ľuďom, opovrhujú nim, napríklad pre ich vzhľad, alebo niečo inšie, ale problém pravdepodobne tkvie v niečom inom. Tkvie napríklad v prijatí ich seba samých a to, že oni sami akosi zápasia so svojimi nedostatkami.

Prejavuje sa to presne aj na tomto portáli, kde veľa neempatických ľudí nedokáže prijať napríklad inakosť iných, prejavuje sa to tak, že miesto vhodného komentára sa pridá nevhodný. To by ešte problém nebol, problém nastáva v nesprávnej interpretácii, alebo toho kedy tá interpretácia je príliš správna a presná, a človek sa môže uraziť.

Neberiem to v nijakom prípade ako tragédiu, pretože naozaj v poslednom období mám toľko práce, že jedine v tento sobotný deň zostáva možnosť, ako sa trochu realizovať. Baví ma tvoriť, a práve to mi niekedy dáva proste nádej. To mi dáva nádej, že niečím som si proste prešiel, niečím si ešte stále akosi prechádzam, a viem, že človek sa takto len zdokonaľuje.

Na svete jestvuje veľa ľudí, ktorí sa tvária navonok úplne dokonalo, všetko akosi ide podľa plánu, ale kto ten plán vymyslel, to je ďalšia otázka, ďalej, ale predsa to nie je celkom v poriadku. A práve vtedy človek môže byť napádaný nepríjemnými myšlienkami. Či človek napríklad robí správne, keď ostáva na jednom mieste, alebo by bolo načase odísť a začať niekde odznova sú azda klasické scenáre a predstavy, ktorými sa zaoberá nie jeden z nás, a nie je to jednoduché.

Človek nikdy nevie, ako sa ten druhý tvári, keď napríklad zatvorí dvere pred okolitým svetom, a ostane tam celkom osamotený a sám so svojimi myšlienkami. Jestvuje napríklad veľa ľudí, ktorí sa prezentujú navonok, tak by som povedal, ako bezchybný, ako výnimočný človek, pričom pochybuje už aj o tom, čo on sám o sebe tvrdí, a hovorí, že toto všetko vie podložiť faktami zo svojho života. Je veľa ľudí, ktorí si vymýšľajú, a my si tvoríme nanešťastie dokonalý obraz o tom, že v nás je jedine chyba. Že my môžeme za všetko. Celkom isto nikto z nás v niečom nie je bez viny, a človek sa väčšinou nepoučí, a dá sa povedať, stále opakujeme tie isté chyby.

Je to presne ako v hodinách napríklad takej autoškoly, pokiaľ človek, ten ktorý sa učí jazdiť na aute, a pritom všetko mu ešte stále pripadá ako nové. V aute ako spolujazdec sedel nespočetne veľa krát, na zadnom sedadle, na prednom, dokonca skúšal si sadnúť za volant, trvalo to roky, ale pokiaľ prišiel jeho čas, aj tak sa všetko pokazilo. Aj tak mu zdochol naštartovaný motor, teda za predpokladu, že jazdíš na manuále. Ja mam automat, a našťastie sa mi to ešte nestalo, keby sa to stalo, značilo by to pravdepodobne technický problém. Chcel som povedať toľko, že venujeme sa nesprávnym hodnotám.

Záverom toľko poviem, aby človek mal vždy hlavu hore a pevne stál na nohách.



 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár