Otec daroval synovi hodinky. Toto sú hodinky, ktoré mi dal tvoj starý otec. Majú viac ako 200 rokov. Predtým, ako Ti ich dám, zober ich a choď s ními do prvéj záložne. Povedz, že ich chceš predať a opýtaj sa, koľko ti za ne môžu zaplatiť. “
Choď do múzea a ukáž im hodinky,“ povedal otec. Po niekoľkých hodinách sa syn s radosťou vracia. „Za tieto hodinky mi ponúkli milión dolárov. Povedali, že to bolo skutočné majstrovské dielo. Ako je to možné? “
Otec odpovedal: „Chcel som, aby si vedel, že správne miesto a správni ľudia ocenia Tvoju skutočnú hodnotu. Preto sa neobjavujte na nesprávnych miestach a neznepokojujte sa, ak sa s vami zaobchádza ako s odpadom. Tí, ktorí vedia o vašej hodnote, vás vždy budú hodnotiť, takže nikdy nezostaňte na mieste a medzi ľuďmi, ktorí vašu hodnotu nevidia. “
Toto som opísal ten dej, ako som si ho prečítal. o čo teda ide.
Nádej je božská čnosť, ktorá je doplnená vierou a láskou. Na základe tohoto príbehu, ktorý som si prečítal a v skratke opísal, podstatu toho všetkého ako takého musím skonštatovať jednu zásadnú vec. Čo mi teda z toho vyplýva.
Nádej v človeku je azda to posledné, čo človeku môže niekto len tak zobrať. Nádej je niečo, čo teda stále môžem mať pred sebou, čo ma môže akosi živiť, akosi udržiavať vo mne niečo, čo ešte nezhaslo, ale stále to je. Niekto tomu hovorí niečo ako falošná nádej, nejaká ilúzia, nejaké virtuálne predstavy, ktoré sa nikdy nepretavia do reality v akej ich človek má skutočne vidieť.
To je to, kedy človek je odsudzovaný, posudzovaný, nielen na základe možno vonkajšieho fyzického, alebo psychického, alebo iného stavu. Možno podľa trebárs profesie, alebo povolania. Dnes naozaj je v móde hrdiť sa napríklad dosiahnutými titulmi.
Mylne sa naozaj nazdávame, že čím viac titulov pred sebou máme, tým azda lepšie pre nás. Čím teda je človek vzdelanejší, možno zaujímavú vysokú školu a podobne má, azda tým lepšie pre neho. Možno profesijne a odborne to celkovo sa mu naozaj zíde, ale je tomu naozaj tak? Čo sa ale tým zmení? Domnievam sa že nič. Pokiaľ človek nie je schopný naozaj niekoho obohatiť, ale možno ani nepotrebuje nejaké exaktné vedomosti, nepotrebuje možno niekoho ohurovať tým čo naozaj vie, aby možno vedomostne naozaj niekoho prevyšoval.
Z toho prípadu mi vychádza to, že len správni ľudia dokážu odhadnúť, možno poodhaliť tvoju skutočnú hodnotu, a to nielen na základe možno tvojho vonkajšieho vzhľadu, ale celkovo, aký máš pohľad na realitu v živote, v ktorej sa nachádzaš, možno za spravodlivosť, možno za zmysel pre rovnosť, čo sa zo spoločnosti celkom isto vytráca, pretože rovnosť to je niečo, čo platí pre každého za rovnakých podmienok, ale vplyvom doby a rozličných foriem deštrukčného správania tomu už dobre celkom nerozumieme, práve preto sa stávajú také veci, že...
Záverom poviem toľkoto ešte. Človek závidé úspech jeden druhému ,človek nie v jednom prípade aj v duchovnom živote závidí akési božie požehnanie pre toho človeka, a tým pádom sa naozaj stáva veľmi zlým, arogantným, ktorý takto privoláva nešťastie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár