V mojom večernom piatom článku budem sa venovať tematike, čo konkrétne mi dáva nádej, čo všetko za tým vidím, ako je to niekedy, kedy človeku nevychádzajú niektoré jeho predstavy, čo robiť v takom prípade a podobne.

Existuje mnoho situácii, ktoré nemožno dopredu predvídať, a predsa na základe týchto udalostí celkom isto participuje aj staré známe príslovie, že toto proste nevymyslíš, toto je život, a že život prináša neuveriteľné príbehy, scenáre, ktoré si dosť ťažko predstaviť v nejakej blízkej budúcnosti. O to horšie je to pre niektorých, ktorí nevenujú pozornosť na rozvoj svojej osobnosti. Ako to myslím sa pokúsim vyjadriť v riadkoch nižšie.

Mnohí sa uspokojíme s danou našou situáciou, kde sa chtiac nechtiac musíme niečomu a niekomu stále podriadiť. Existuje také príslovie, taký jeden obrázok, kedy jeden človek držal palicu nad tým druhým, nad akýmsi poddaným, a poddaný si zavzdychol, niečo na spôsob, aspoň že je robota.

Našim problémom je práve tento celkom zľudovený výrok, ktorý nehovorí priamo, nehovorí implicitne o akejsi práci, o potrebe pracovať a podobne, ale hovorí vlastne o tom, že človek je pod tlakom kohosi, stále sa musí niekomu podriaďovať, a teda táto zložka slobody človeka je akosi potlačená.

Už som rozprával na blogoch, čo konkrétne sloboda z teologického, alebo z filozofického hľadiska je, a práve tu môžem akosi preklenúť slobodu a nádej. Tam, kde je sloboda, tam existuje aj nádej, je to možno aj jej nutnosť, a práve tam, kde jestvuje nádej, tam jestvuje sloboda budúca, teda ešte nemusí to byť v priamom slove sloboda so všetkým, čo to obsahuje, ale predsa to môže byť niečo v očakávaní.

Mnohí nerozumejú tomu, že nie je dobré robiť všetko, čo sa mi zachce, pretože to nie je sloboda. Pocit akejsi primeranej zodpovednosti nás pobáda k akejsi samovýchove, ktorá je najlepšie pre nás samých. Človek síce sa učí na chybách svojich ako tak, ale najlepšie, je učiť sa na chybách druhých, a to mnohým, nanešťastie, tak by som to povedal, mnohým toto akosi nevyhovuje, mnohým tento spôsob nevonia, pretože jestvuje akási pochybnosť, že predsa mne sa nič také osobne nestane, ja predsa mám svoj život, čo je koho do mňa, mám istý pocit slobody, možno cítim aj ja, že zrejme ohraničenej, teda jestvujú akési mantinely, ale viac menej nikto sa do mňa nestarie a podobne. 

Snáď najviac to človek pocíti práve vtedy, kedy niekde odíde. Kedy opustí akési svoje bezpečie a pohodlie, a človek si bude musieť tak či tak na onakosť prostredia zvykať, a bude si musieť zvyknúť. Ja tvrdím, že zvyknúť ako tak sa dá na všetko, ale pravda je taká, že všetko potrebuje svoj čas. A keď nedoprajeme tento časový horizont tomuto rozhodnutiu, človek bude stále stáť na jednom mieste. V praxi to bude vyzerať tak, že môžeme zmeniť svoje zamestnanie.

Môžeme zmeniť teda pôsobisko svojho zamestnania, alebo môžeme prestúpiť na inú školu, pokiaľ nám niečo nevyhovuje, ale problém bude, keď človek nezmení svoje myslenie. A problém so zmenou svojho myslenia majú problém mnohí aj užívatelia tohoto portálu, vidno to jasne na niektorých nevyzretých komentároch, kde vidieť, kto kope sám za seba, kto sa má ešte o koho akosi oprieť, kto vychádza z akejsi zabezpečenej obrany do rýchlych protiútokov, a kto napriek všetkému ešte nepochopil že, a týmto končím článok...

Že nádej mi dáva len to,čo si vydobím cez môj život, keď si prejdem a overím všetko, čo sa nachádza v mojom okolí, keď si dokážem niečo podriadiť, a to, keď si to druhé podriadi mňa, a dokážeme v tom naoko zložitom vytvoriť akýsi súzvuk, nejakú harmóniu, kde to nemusí byť všetko ideálne, ale bude to fungovať aj vprostred mnohých sklamaní, alebo kedy človek cíti, že sa už konečne dokázal ponad niečo povzniesť také, čo ho ešte donedávna trápilo.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár