To, čo som napísal vystanoví mi jedna myšlienka, a teda, sny sú krajšie ako realita, preto dnes naozaj máme veľa neuskutočnených plánov, avšak vďaka tej virtualite, vďaka tým predstavám, ktoré chtiac nechtiac každý jeden z nás má, predsa len vieme, že sa oplatí nádejať sa, oplatí sa bojovať, a pozerať smerom dopredu, oplatí sa vykročiť denne, hoci to stojí nemalú námahu.
Je pravda, že viacmenej človek v práci, kedy je aj mimo domu, ako napríklad ja, cez pracovný týždeň, rozmýšľam teda, čo podniknem na víkend. Normálna situácia pre azda väčšina pracujúcich ľudí, nič to nie je mimoriadne. Ako napríklad si oddýchnem, plánujem ako ho využijem, a dá sa povedať, že neostane to len pri nejakých predstavách, ale snažím sa to primerane aj realisticky naplniť. To je z môjho pohľadu veľmi dôležité, pretože naozaj človek by nemal strácať čas niečím, v čom sa necíti šťastný, čo nemá rád a podobne.
Kdesi, niekedy som zachytil jednu zaujímavú myšlienku, neviem či som sa jej kedysi venoval už tu na blogoch, že človek často stráca svoj čas tam, kde ho nechce strácať, ale predsa je tomu tak. Teda, tak veľmi sa o niečo snaží, že nakoniec keď to všetko príde, tak sa akosi sám prekvapí, že sa do toho nepustí, prekvapí sa možnosťou, ktorá sa mu naskytla, že ale nemá skúsenosti, ako to využiť, nevie zrazu čo s tým.
Jeden basketbalista po vyhratom zápase sa vyjadril, že jeho družstvo síce prehralo, pamätam sa bolo to o dva body, ale povedal, že v domácom prostredí to tak býva, hoci v danom zápase vytvoril strelecký ligový rekord. Na tom zápase ako azda jedinom som nebol, ale neskôr som si prečítal o tom reportáž.
Čo mi teda dáva nádej. Že dám predsa len do toho všetko, maximum, niekedy sa napríklad nám môže zdať, že človek v práci napríklad pracuje vyslovene za dvoch, že berie si nadčas, aby niečo zo zanietením dokončil. Poznám prípad jedných kolegov z bývalej roboty, kedy dobrovoľne ostali na ďalšej smene, ktorá nasledovala, pretože bolo enormne veľa práce, hoci im to nikto nekázal. Je to síce neuveriteľne, ale odrobiť 16 hodín je naozaj viac než dosť.
Ako keby sa tak nádejal, že predsa len vprostred akejsi všednosti, alebo stave, ktorý on odmieta, predsa len nájde tú pomyslenú iskierku nádeje, ktorá predsa len prežiari tú jeho všednosť, a on sa opätovne pre niečo naštartuje, zapáli, zase nájde zmysel tvoriť niečo nové, zas ho to niekde pohne, dostane inšpiráciu, dostane proste chuť ďalej existovať tam kde je, možno so všetkou tou jeho neschopnosťou, alebo schopnosťou, ak sa teda na danú vec snažím pozerať optimistickým pohľadom a očami, so všetkým tým jeho chcením, alebo nechcením, tou vôľou, alebo nevôľou, ktorú chtiac nechtiac každý z nás osobitným spôsobom predsa len demonštruje.
Záver tohoto blogu by som otvoril rečníckou otázkou. Dáva mi teda toto všetko nádej? Nachádzam nádej práve tam, kde napríklad badám akúsi situáciu, že tuná plytvám mojím drahocenným časom, ktorý sa už nevráti nikdy viac, ale dá sa povedať, že všetko zlé je na niečo dobré?
Analyzujem si napríklad niečo prežité, kde viem, že možno práve vďaka mojej nedokonalosti, mojej slabosti, som sa práve tam a tam, v tej a tej oblasti práve zdokonalil, práve tam vďaka tej nedokonalosti slabosti som sa posilnil, a teda všetko koniec koncov mi vyvstalo presne tak, ako som si to želal, teda so šťastným koncom, kde človek cíti konečne akýsi pokoj, pohodu, ako spomínam v začiatku tohoto nadpisu, kde sa nádejam, kde s nádejou a akýmsi seba charakteristickým optimizmom sa pozerám presne tam, kde sa tvorí niečo nové, lepšie, krajšie, čo ma pohne smerom dopredu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár