Toto je niekedy naša chyba a akoby také pokrytectvo od nás. Snažíme sa akokeby využiť situáciu, kedy potrebujeme v niečom pomoc. Potrebujeme proste od niekoho niečo, čo teda sami vlastnými silami podľa nášho úsudku nedokážeme, a s takmer detinskou istotou sa naozaj na kohosi dokážeme spoliehať. Zamyslel som sa ale nad tým prečo je tomu tak. Čosi podobné sa mi stalo v týchto dňoch, hoci samozrejme nikomu nechcem ani len náznakom akosi uškodiť, nechcem nikomu ani len náznakom náhodou ukrivdiť, ale naozaj ma oslovujú niekedy ľudia, ktorých síce považujem za kamarátov, ale, a to by som v tomto momente chcel zdôrazniť, teda !nie však za priateľov, len vtedy, kedy niečo vyslovene potrebujú, a nevedia si rady.
Je problém nás, že využívame akosi pričasto ten starý známy výrok, akési múdre ponaučenie, že v núdzi poznáš priateľa. Mojou prednosťou, alebo skôr nevedomosťou do istého času bolo azda to, že som nevedel povedať to staré známe magické, čarovné slovo "nie". Poznáme čarovné slovo ďakujem, prosím, ale málokto z nás si naozaj uvedomuje, že musíme sa naučiť niečo a niekoho aj odmietať. A to sa ešte veľa z nás celkom dostatočne nenaučilo, nakoľko sa snažíme všemožne vyhovieť predstavám druhých ľudí, ktorých možno ani nemáme veľmi radi, v obľube. Ešte lepšie je, keď sa nesnažíme bojovať, alebo uchádzať o ich priazeň, o ktorú stojíme len zdanlivo. Povedať nie je naozaj niekedy veľmi zložité, a zložitejšie je to vtedy, pokiaľ nás osloví človek, ktorého síce poznáme, ale nevieme čo môžeme od neho v najbližšom čase očakávať, pretože vykazuje akési nejasné a slabo rozpoznateľné znaky, ktoré nás jednak môžu uviesť do akéhosi omylu, do zmätku, kedy nevieme, kde je pravda.
Je teda dobré a múdre naučiť sa teda čosi aj odmietať, hoci to odmietnuť v danom okamihu nemusíme, nikto nás o to nežiada, navzdory čomusi cítime, že aj keď by nám to evidentne prospelo, nevyužijeme tú šancu, možnosť, a teda si niečo odoprieme?
Dnes v kázni pán farár dobre pripomenul, a to azda ešte aj budem rozoberať, že zmysel pôstu je čosi si odoprieť. Nemyslím si to, hoci odoprel som si naozaj mnoho. Zmysel pôstu je v pravej podstate zmeniť v prvom rade zmýšľanie, a tiež rozmýšľať nad tým, čo by som práve naopak nechcel zmeniť. Tieto dve zdanlivo kontra otázky sa navzájom nijakovsky nevylučujú, ale čo je paradox tohoto všetkého, navzájom sa dopĺňajú, a paralelne kráčajú vedľa seba.
Nevieme teda, či ten výrok v núdzi poznáš priateľa je výrok, ktorý to hovorí v akomsi kladnom, pozitívnom slove zmysla, ale či tam je dávka miernej vypočítavosti z nejakej strany. Každý prirodzene pozná v núdzi priateľa, ale je rozdiel, či ho bude aj naďalej poznať a o neho stáť nielen v tom spomínanom čase, ked sa nachádza v akomsi stave núdze, osobnej krízy, neistoty alebo strachu, kedy kohosi potrebuje pre svoje zištné ciele, ale aj preto, aj v takom čase, kedy má mnoho a nadostač všetkého, čo aktuálne potrebuje, a možno aj toho, čo hneď nepotrebuje.
Reagujem totiž na jednu tému, kde sa autor zamýšľa, či sa nám stala situácia, kedy sme si povedali, že sme sa prakticky druhý krát narodili. O čo teda ide sa pokúsim vysvetliť. Často nemáme na pamäti, zabúdame, že človek nemá len prosiť, ale má aj ďakovať.
Niekedy sa vyslovene dosť zmätene a najmä nepremyslene vrháme do akýchsi projektov, plánov a podobne, avšak nespracovali a nedokončili sme tie, ktoré máme za sebou, ktoré teda ešte nie sú dokončené. Je naozaj ťažšie čosi dokončiť, čosi také, kde pociťujeme mieru strachu, vlastnú nedokonalosť a neschopnosť čosi samostatne vyriešiť, kde by sme sa mohli akýmsi krokom posunúť zas niekde vpred. Aj v školskom prostredí sa mi stalo, na základnej ešte, že radšej som sa venoval predmetu, ktorý bol ani nie tak ľahší čo to do obsahu, tematiky učiva, ako v tom, čo som sa praktické dozvedel, a ako som vedel dané vedomosti v niečom naozaj zručne využiť.
Záverom poviem ešte toľkoto. Často nachádzame sa v situáciách, kedy prosíme o druhú šancu.kedy si azda chceme predsavziať nejaké zlepšenie v niečom a podobne. Naozaj je tomu tak?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár