Zámerne som nespomenul nadpis celého môjho článku, ale teraz ho spomeniem hneď na úvod, a pokúsim sa teda k nemu napísať aj krátky komentár vo forme článku blogu. Teda jedná sa o to, ako si predstavujeme pokrok ľudskej spoločnosti.

Samozrejme je to veľmi obsiahla téma, a keď som začal písať tieto riadky, celkom som zabudol ako znela tá zázračná otázka, ktorá sa stala jadrom môjho dnešného sobotného článku, a preto som sa musel vrátiť na začiatok.

Aj to súvisí s tým, že človek, pokiaľ sa chce vydať, ako sa hovorí, míľovými krokmi kdesi vpred, robiť nejaké úspechy a pokroky v nejakej oblasti, ktorá mu je blízka, musí sa vrátiť nazad, na začiatok svojho skúmania. Človek častokrát v nejakom procese proste zabudne, čo robil najprv, aká bola hlavná idea, nechá sa vyručiť akýmisi elementami, odbočí od svojho postupu, a ovplyvnený inými skutočnosťami, ktoré sa mu javia ako viac pravdepodobné, avšak sú mylné, vydá sa častokrát úplne opačným, a niekedy je dobré pripomenúť a zdôrazniť, aj nesprávnym smerom, čo nemusí, ale môže aj postrehnúť, ako sa hlboko mýlil. O čo teda ide, by som chcel v týchto riadkoch vyjadriť.

Robíme pokroky v dnešnom svete? Sú moderné výdobytky doby, ako som to kedysi už spomenul na mojom článku famóznym vyjadrením toho, ako mentále, ľudsky, osobnostne, kariérne, vedomostne sme sa kdesi posunuli? Sú vynálezy doby, ktoré zaiste menia svet, ako to bol nadpis učiva v dejepise, ako sa pamätám, krokom dopredu alebo dozadu.

Človek robí veľa pokrokov, ale nie vždy je to smerom dopredu. Niekedy to doslovne vyznieva, ako deštrukčná časť ľudského bádania, kedy v snahe akosi vyniknúť pred ostanými skúšame všetko možné a nemožné, kombinujeme, ako by sme ani nechceli, len aby sme niekoho ohúrili, robíme na kvantá, bez ohľadu na to, ako by sme mohli seba a ostatných skvalitniť a obohatiť. 

Vieme definovať ktoré pokroky sú dobré, správne, ktoré sú citeľné, ktoré sú dôležité, alebo dôležitejšie, či je rozdiel medzi rovným a rovnejším, a či len hmotný úspech sa počíta. A kde sú všetky tie obety, ktoré sme teda pre niečo, nejaký cieľ venovali, či sme niečo nezanedbali vlastnou vinou, čo nás môže mrzieť, alebo je to spôsobené aj inými elementami.

Je to celkom isto preto, lebo človek rozmýšľa iba v krátkodobom horizonte. Aby som sa mal dobre tu a teraz, nebudem preto myslieť, čo bude zajtra, kedy predsa mám veľmi intenzívne, možno viac ako kedysi, prežívať každý jeden okamih tohoto dňa. Niekedy som sa naozaj zamyslel, že keby sme si chceli napríklad v krátkosti zrekapitulovať dnešný deń konkrétne, ktorý je každý z nich jedinečný v kalendári, a nič  sa opakovať v takej kvalite už zaiste nebude, či možno nebudeme rozmýšľať inokedy, čo azda budeme za niečím banovať, či nám niečo predsa len postupne dôjde, alebo nám to už nedôjde nikdy, čo sa stalo, čo sa stať nemuselo, čo sa mohlo stať, a čo sa nestalo, a teda možno špekulujeme, prečo sa to nestalo, a teda či sa to naozaj ešte kedysi zopakuje.

Aby človek v ničom nezaostal, nevedomky robí chyby. Chce vyniknúť pred ostatnými, ale zabudne, že robí častokrát proti svojej vôli, nerobí to s takým nasadením, ako by mal konať, a efekt sa teda citeľne azda nemusí ani prejaviť.

Záverom spomeniem toľkoto. Pokrok ľudskej spoločnosti nie sú len akési megalománske plány, ale to, že každým jedným dňom naozaj, a to pozorujem aj na sebe, proste dozrievame na správne, dobré rozhodnutia, to, že niečo napríklad stratíme, aby sme zajtra našli azda čosi hodnotnejšie, možno niečo nájdeme, alebo to už nenájdeme nikdy, možno rozmýšľame, čo získame, a čo stratíme tou stratou, alebo prípadným úspešným nálezom, a potom celkovo azda postupom času na to zabudneme. Čo sa nám ponúka, a aby sme s nádejou hľadeli vpred uprostred možno menších nezdarov.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár