V predchádzajúcom článku, kde som rozoberal niektoré možnosti, ako sa dá dopracovať k úspechu, som okrem iného spomínal, že mnohí z nás snívajú naozaj kadečo pre svoj život, ale nesnažia sa žiť svoje sny. Asi táto myšlienka je opätovne stredobodom môjho článku. Pokúsim sa nateraz rozobrať bližšie tieto myšlienky.

V biblii, teda Písme Svätom, podobne o tom hovoria v textoch aj niektoré mládežnícke piesne, ktoré mám veľmi rád, sa nie raz spomína, že len ten, kto stratí svoj život, ten si ho zachráni. A práve táto skutočnosť je rozhodujúca, ktorá ovplyvňuje celý náš život. Uznávam, že pre väčšinu z vás, ktorí kostol poznajú len ako budovu v centre mesta, alebo každej dediny možno nič nehovorí, a preto by som sa pokúsil o tomto rozprávať.

Raz som pozeral jeden katastrofický film, neviem presne ako sa volá, možno ma neskoršie doplníte, kde istý muž, na hranici života a smrti v snahe zachrániť si holý život, privalený akýmsi život ohrozujúcim predmetom, bol nútený odrezať, amputovať si nohu. Ťažko povedať, či kdesi naozaj človek niečo takéto zažil, ale pre záchranu života pravdepodobne spravil všetko.

Človek v akomsi vypätí častokrát neuvažuje príliš racionálne, a možno aj my sme sa ocitli v nejakej nepríjemnej situácii, kedy vyslovene rozumové zmýšľanie išlo bokom, a my sme sa museli v niečom takticky rozhodnúť. A práve ten spôsob, kedy sme obmedzili rozumové zmýšľanie, a konali sme viacmenej pudovo a intuitívne, sme vyviazli z nejakej šlamastiky záhadným spôsobom, kde ani nevieme, ako sme to vlastne zvládli. Človek má tendenciu ďakovať akejsi zhode náhod, šťasteny, akémusi osudu, fatalizmu, ale zabúda, že za tým sa skrýva Niekto oveľa dôležitejší, ten, z ktorého všetky tieto atribúty majú svoj pôvod, bez ktorého všetko znamená v podstate nič, tá hybná sila, tá Esencia, ktorý dáva základ a predpoklad akéhokoľvek dosiahnutého úspechu.

Nevedel som si napríklad predstaviť, že raz si kúpim auto, proste do niečoho investujem. Kúpa auta je z finančmého hľadiska takmer vždy stratovou investíciou, pretože investované peniaze do tejto hnuteľnosti sa ti reálne nikdy nevrátia, nakoľko cena auta klesá takmer každým dňom. A stalo sa, a štyri roky už brázdim ním cesty. Spočiatku som sa obával, pretože nebol v stopercentnom stave, ale na niektoré vychytané nedostatky som si už viacmenej zvykol.

Je pomerne obtiažne presne zadefinovať, ako sa vlastne dopracujeme k úspechu, a akú trvalú cenu a hodnotu má náš úspech. Niekedy je to hmatateľný dôkaz, niekedy sa jedná len o pocit, ktorý ma môže celkom ľahko zviesť na nesprávnu cestu poznania a oklamať, ako sa o tomto jave v tomto odstavci ešte zmienim. Pravdepodobne čím viac niekto s nami nebude súhlasiť, tým asi tvrdohlavejšie si pôjdeme za svojím cieľom. Vždy som ale bol v rozpakoch. Cítil som, že niekto mi chce poradiť, má viac skúsenosti, a veril som vždy, že mi nechce zle, pretože má naozaj viac skúseností, a mohol som skôr dať na takéto emprirické poznanie, ako na moje osobné pocity alebo dojmy, ktoré ma môžu v mojom prvotnom úsudku oklamať. A pritom to nebude tak vyzerať.

V predchádzajúcom odstavci som spomínal, že nevieme presne zadefinovať a určiť moment úspechu. To je niečo ako na maturitnej skúške. Vieme, že sme do toho dali všetko, aj tušíme azda stopercentný úspech, ak sa mám priznať, živo si pamätám skladanie maturity 13 rokov dozadu,  ale malá pochybnosť tam predsa len je. Moment, kedy som zmaturoval nebolo v konečnom oznamovaní pedagógov pred študentami na úplny záver maturít, alebo v magickom okamihu, momente odovzdania vysvedčenia do rúk, alebo triumfálne opustenie brány školy, a podobne, ale vtedy, kedy som pri skúške vyslovil poslednú informáciu, a mal som pocit, že mojou odpoveďou som prakticky vyčerpal tému.

Moment úspechu môže teda byť aj istá nedokonalosť a nesúlad, ktorý vnímame v danom rozhodovacom procese, pretože uvažovaním a neskoršou analýzou vieme hneď sa dopracovať k tomu, aby sme chybu odstránili, samozrejme pokiaľ je to v našich silách a možnostiach.



Na záver napíšem toľko, že cesta k dosiahnutiu úspechu je plná prekážok, aj tých reálnych, aj tých zdanlivých, ale tá je tá najsprávnejšia. A mnohí z nej predčasne schádzajú, lebo sa boja popáliť si prsty. Boja sa okamihu, kedy prehrajú, neuvedomujúc si, že možno prehrali bitku, ale nie vojnu, ako hovorí životné príslovie. Posledná myšlienka tohoto článku je azda v takomto znení. Pozor. Bez tohoto zdanlivého občasného neúspechu si nikdy nevychutnáš víťazstvo.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár