Ako mám prekonať strach II

Len na okraj by som chcel napísať, že toto je môj jubilejný 1000 článok, a preto som považoval za potrebné vyjadriť tento míľnik hneď v úvode tohoto článku.

Chcel by som sa teda vyjadriť ešte k môjmu predchádzajúcemu článku ešte niekoľkými myšlienkami. Chcel by som teda napísať ešte v krátkosti koment, ktorý ma oslovil, že ľudia túžia zapadnúť, a byť vnímaní v priaznivom svetle.

Dovolím si preto tvrdiť, že toto máme v sebe čiastočne v sebe všetci zakorenené, a je veľmi diskutabilné, či teda robíme správne, že tento akýsi subjektívny pocit budeme aj naďalej pestovať v sebe, alebo sa z toho posnažíme akosi vymaniť. Že teda, nebudeme dbať akosi na svoj imidž, a prehnane nebudem od niekoho vyžadovať akúsi pozornosť. Je pravda, že nikdy som nemal rád, pokiaľ som nebol pripustený k slovu, napríklad pri nejakej spoločenskej debate. Je pravda, že som živelnej a sangvinickej povahy, a práve toto mi v niečom, ako teda píšem v samotnom nadpise tohoto článku, pomáha prekonať v sebe čosi, čo nás reálne môže brzdiť, a pôsobiť možno nevhodne.

Áno, ľudia, každý človek, aj ja, aj ty, prirodzene potrebujeme zapadnúť, a byť vnímaný v priaznivom svetle, a to z jednoduchého dôvodu. Ako príklad opätovne by som použil písmo sväté, biblia, ktorá je kniha kníh.

Jedna zo statí Písma Svätého napríklad hovorí, že nalomenú trstinu nedolomíš, a hasnúci knôt nedohasíš. Tak isto, ako keď Pán spomína, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Ako to teda azda mám vnímať zo spoločenského kontextu osoby, ktorá žije v dvadsiatom prvom storočí so všetkými problémami, starosťami, a radosťami.

Áno, ako spomínam v predchádzajúcom odseku, nie je dobré, človeka okamžite za čosi odsúdiť, hoci naozaj nevieme, ako dobre nám v konečnom dôsledku v niečom môže byť trebárs veľmi nápomocný, a takto prejaviť jednak svoju ľudskosť, a jednak jedinečnosť. Ale predsa to mnohí tak robíme. Predsa to robíme, a nevyhne sa tomu nikto z nás. To by som nazval možno ako istú pudovú ochranu, kde si môžeme napríklad akokeby pred niekým veľmi šikovne, zakryť možno svoju vlastnú nedokonalosť, alebo proste zamaskovať nejakú nešikovnosť, alebo neschopnosť.

A núti nás k tomuto spoločnosť, pretože dobre vieme, že prvotný prejav, a to, ako sa ukážeme kdesi na začiatku, takto sa vlastne podpíšeme pod svoje akokeby portfólio osobnosti. Ja ale by som to tak nevnímal, pretože to robia obyčajne duchovne a duševne veľmi plytkí jedinci, ktorí potrebujú človeka onálepkovať ešte predtým, ako niečo reálne spoznajú, čím čiastočne odhaľujú pred ním, takto pravdepodobne nevedomky svoju jednak hlúposť, jednak pokrytectvo, faloš, a jednak malomeštiacke typické zmýšľanie.

Čo poviem na záver. Mnohí sa takéhoto tendenčného posudzovania prirodzene boja, zľaknú hneď na začiatku, čo môže v celkovom dôsledku vyvolať akúsi vnútornú paniku, strach, ešte väčšmi sa pred niekým, alebo niečím uzavrú, čím si človek spôsobí jednak zbytočné komplikácie, krok nazad, a nebude efektívny v istom rozhodovacom procese, ktorý priamo alebo nepriamo každý jeden z nás dennodenne absolvuje, pretože si to vyžadujú životné situácie, proste situácie, ktorým sa nevyhne nikto z nás. 

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku