O letním tlení

Na leto som mala kopec plánov. Naučiť sa konečne plávať, vysedávať v parku s kadekým, ísť s mojím mužom žúrovať do gay klubu v Brightone, a pritom sa tváriť ako jeho najlepšia kamarátka, ochutnať všetky jedlá na Brick lane, nepribrať z toho, piť s Izou pivo v Bushy parku a jašiť sa s Paťkou, prípadne s ňou ohovárať Talianov, piť na terase kávu s Moom a chlapcom od British Gasu, nadávať na počasie a triasť sa z dabl espressa.

Skôr, než som hocičo stihla, prišiel telefonát a zostali sme na to samy. Mala som svoju príručnú batožinu, stiahnutý žalúdok,hnevala som sa a zvládla som to. Hnevala som sa na to, že mi niekto zobral moje leto, a zároveň som sa cítila zle preto, aká som bola sebecká. Ale žijem, zvládam a chápem, prečo som tu nakoniec musela zostať a viem, že si na mňa hrdý, a že v tom máš prsty.

Ako veľmi sme sa kedysi hádali. A ja si na teba každý deň spomeniem a chytám sa za hlavu. Konečne badám, že som po tebe, ironicky frflem, aj keď bez odozvy, zúrim, lietam, smejem sa, rozmýšľam a donekonečna v ruke žmolím filter, ešte aj tričká skladám rovnako ako ty. Som krutá, milá, výbušná a pomalá, keď sa mi chce. Keď sa mi nechce, hádžte do mňa kamene, a ja sa vám zasmejem do ksichtu a utečiem. A ja viem, že sa z toho tešíš, a viem, prečo si ma vtedy tak vystískal.

Toto leto neoľutujem. Nebola som v Londýne, Londýn prišiel za mnou. Mala som tu pri sebe svojho chlapa, ktorý sa tým celým prekusol a dal mi istotu, že sa mám ku komu a kam vrátiť. A ten prsteň si na ruku navlečiem.
Zistila som, že tí, ktorým všetko poviete, vlastne ani nemusia byť takí kamaráti, akými si myslíte, že sú. Alebo za akých ich považujú ostatní. Že klebetia, neveria, posúvajú klamstvá ďalej, a potom vám opití vyznávajú lásku.
A že aj ja taká viem byť.
Potom sú kamaráti, s ktorými sa smejete aj v onen piatok trinásteho na plnú hubu, lebo ste strašne hlúpi. Objímu vás, keď treba a dajú po hube, keď vám ruka vystreluje na párty hore až príliš.
Ešte sú kamaráti, ktorí trpia syndrómom platonických lások, a aj tak sa s nimi najlepšie porozprávate o štvrtej ráno. Trochu ma to mrzí, a trochu lichotí. Tak je to najlepšie, tak to má byť, štrngnutie pohára, dym v oku, zakalený zrak a Nirvana na perách.
A je tu moja rodina. Nech to vyzeralo akokoľvek, je super, že ste so mnou. Že si dáme na pravé poludnie trochu vína, točí sa nám hlava a učíte ma plávať.

Ako veľmi som bola odhodlaná, že to tu neznášam, že sa vrátiť nechcem, nevrátim a bola som veľká tvrdá sebecká hlava. Myslela som si, že nič nemám, ja večný rozmaznaný tragéd.

Mám, a mám toho kurva veľa.

Prišla som, tlela som, nebolo ma vidieť. A teraz horím, a tak je to dobre.

Ďakujem, tati.

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu