Mala som pred sebou diplomovku a posledné skúšky. Ale odkedy sme sa stretli a dali si prvú pusu, ktorá bola mimochodom veľmi sladká a lepkavá od nanuka, život sa stal pre mňa gombičkou. Diana, moja spolubývajúca hovorila,že to nie som ja. Že ma asi vymenili. Už som netrávila čas do polnoci nad knihami. Teraz som ho trávila s ním. Keď mal na mňa čas. Malo mi to napadnúť už vtedy. Ale vtedy som bola ešte zamilovaná a celkom zbláznená. Do neho. Do Zdena.
Často sa neukázal aj dva dni. Iba zavolal, že má povinnosti a že sa ozve. Robil si postgraudál a popritom pracoval. Býval u rodičov, ktorých mi za celý polrok nepredstavil. Ale vraj im o mne hovorí a sú radi, že si našiel niekoho ako som ja. A ja som mu to verila. Aj tie jeho úniky, aj tie kvety a darčeky. Všetko. Bola som krava. A ešte k tomu zamilovaná. Na promócie som pozvala aj jeho rodičov. Neprišli. To vieš, majú veľa práce - rodinná firma. A keď ja - rebel, nechcem ísť makať do firmy, musia sa starať oni. Asi boli bohatí, lebo peňazí mal dosť. Nikdy som od neho nepočula,že by mal suchoty.
Prečo ťa nezoberie domov, k rodičom? Nie je ti to divné? Vŕtala do mňa Diana. Ani k môjmu tatkovi nechcel ísť. Až som to raz narafičila tak, že sa stretli. Akože náhodou , na schodoch. V našom dome. Aj so mnou. Tak sme si dali spolu kávu. Ošíval sa a očividne nebol vo svojej koži. A keď tatko začal s tými svojskými otázkami - ako si predstavuješ svoj život za 5 rokov, je v ňom aj moja dcéra, a čo moje vnúčatá, chceš vôbec deti ...- musela som naše malé a milé stretnutie ukončiť, lebo Zdeno by zdrhol a to som nechcela.
Otec mi to síce nepovedal, ale vedela som,že sa mu nepáči. Ale ja som bola stále slepá. Vtedy už mizol aj na týždeň. Vrátil sa s kyticou, raz dokonca aj s nejakým šperkom a nepohol sa odo mňa ani na minútu. Keď som sa ho pýtala, kde bol, utrúsil len - pracovné povinnosti. Mala som dobrú prácu, voľný pracovný čas a dosť dobrý plat. Nepotrebovala som darčeky, ale potrebovala som niekoho, o koho sa opriem. Niekoho, kto mi zdvihne mobil keď zavolám. Nie až o tri hodiny. Hneď.
Keď som zistila, že som tehotná, zhrozila som sa. On sa netváril nadšene, ale tešil sa. Vraj deti má rád. Ale ženiť sa nebude. Postará sa o mňa, aj o dieťa, ale svadba nie. Prijala som to, lebo som ho ľúbila. Potom zmizol. Nebolo ho skoro 10 dní. Poslal len sms, že je v poriadku aby som sa nestrachovala. Skoro som umrela od strachu. Povedala som tatkovi čo a ako, aby bol v obraze. Nebol nadšený, ale vravel, že je to môj život a ja si ho budem žiť. Sľúbil mi pomoc ak bude treba.
Keď sa Zdeno vrátil, nepriniesol kvety, ale malú škatuľku. Ja som si celá nadšená myslela, že je v nej prsteň. Nebol. Boli tam kľúče od bytu. Nášho. Spoločného. Diana sa rozplakala, myslela som že od šťastia. Ale nie. Diana je asi bosorka. Vedela, čo ja viem teraz. Odkiaľ si mal toľko peňazí? Spovedala ho. Od rodičov a niečo som mal ja. Veď pracujem, niečo som mal našetrené. Nešpekuluj láska, a vybav si sťahovanie. A kedy ju predstavíš vašim? Diane to nedalo pokoj. Pozrela som sa na neho s tou istou otázkou v očiach. Keď budeme nasťahovaní.
Rodičov som videla až keď sa narodila Zoja. Bola to najkrajšie bábätko na svete. Mala čierne vlasy po mne a fialkové očí po ňom. Zasa sa stratil. Malá mala vysokú teplotu a ja som bola v strese. Zavolala som Diane, do polhodiny bola u mňa. Odviezla nás na pohotovosť. Zoja dostala čipok a injekciu a my sme si dali u nás čaj. Niečo som zistila, začala opatrne. Čo? Mám adresu jeho rodičov. Koho? Čo koho? Zdenových. Nechala mi na stole lístok. Dobrá štvrť, rodinné domy zazobancov.
Odvahu som zbierala dva dni. Potom som malú nechala tatkovi a na dve hodiny som si akože išla niečo vybaviť. Zazvonila som pri bráničke. Svietilo sa vo veľkom okne na prízemí, aj v podkroví. Asi sú doma. Otvorila mi žena. Slušne oblečená, celkom pekná. Asi päťdesiatnička. Predstavila som sa a čakala som, že aspoň meno jej niečo povie. Nič. Poznáme sa? Zatiaľ nie, vravím,ale ja by som vás rada. Mám totiž doma vašu vnučku. Mladá pani, ja nemám žiadnu vnučku. Máte. Volá sa Zoja a narodila sa mne a vášmu Zdenovi.
Pozvala ma dnu, zavolala manžela a hneď si naliala koňak. Ja som odmietla, lebo ešte Zojku kojím. Nášho syna sme nevideli už tri roky. Nevieme o ňom nič. Už sme mu nemohli dávať peniaze na jeho hry. Hry? Aké hry? Náš syn je gambler. Liečil sa, ale neúspešne. Tak sme ho vyhodili z domu.
Ani neviem, ako som sa dostala domov. Zdeno prišiel akoby nič a ja v šoku som mu všetko povedala. O rodičoch, o peniazoch, o dlhoch, ktoré museli splatiť. Zbalil sa a viac som ho nevidela. Teraz sa súdim o výživné a snažím sa získať všetky papiere na byt. O Zoju sa nezaujíma. Pomáhajú mi jeho rodičia a môj otec. Nikdy ani len nezapochybovali, že by nebola ich vnučkou. Stačí, keď sa pozrú do jej fialových očí. A sú stratení.
Ako som sa stratila ja, vtedy pred dvoma rokmi, keď som pozrela do tých jeho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
19. 9.sept. 2017 16:43
Nikomu neboli divné tie fialové oči?
Napíš svoj komentár