Ten tesný vzduch medzi čelami a rukami a nami odišiel, oddal sa sladkému odpočinku a teraz kdesi pri strope s vyloženými nohami čaká zase iba na večer.
Ja čakám s ním,
srdce mi bije,
naprázdno prehĺtam.
V ten posledný okamih, keď sme sa ešte dotýkali,
naše ruky a telá keď boli v tom dokonalom otázniku,
bola som ešte dieťa.
A stále som, len teraz už viem písať myšlienky do tvojej hlavy.
Machule, škrabance, pády písmen a vzostupy nápadov.
Tak veľmi chcem, aby sa už nikdy nič neopakovalo, aby sme si nenahrádzali pocity,
aby sme stále len novými vecami zpĺňali ten tesný vzduch medzi nami.
Budem ťa čakať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár