Fuj.

vo vaku.
dieťa čakajúce rozpad vesmíru chytá planktón.
žiabrami nenásytne filtruje hlty.
posledný nomád, posledný tlejúci uhlík.

striasa ma pri pohľade na jeho vrásčitú kožu, na modré žily, na tvár tak zohavenú, že sa ani na dieťa nepodobá.
obzerá sa a s povlakom na očiach zastaví pohľad na mne. odpudzujúco vykriví ústa do úškľabku, ukáže nerovný terén ďasien a vytlačí do priestoru pár kvapiek slín.
pomalými pohybmi pláva ku mne.

so skracujúcou sa vzdialenosťou myslím na to, ako sme si veľmi podobní. ako on a ja máme tie isté črty, ako mapa žíl na rukách a nohách má len inú mierku od mojej. rovnako úzke pery, rovnaký tvar nosa. len oči mu tlejú divým plameňom totálnej bezbožnosti.

a hnusí sa mi.
a hnusím sa mi.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu