strach mi podlomil kolená, ticho som sa zosunula na zem.
a život mi začal kráčať pred očami ako priateľ, ako verný pes, čo ostáva so slepcom. neobzeral sa, len ticho kráčal a prehliadal si prírodu, čo báseň vytvorila.
básnik kriticky kýval hlavou. pokyvoval sem a tam a pritom si hmkal melódiu srdca. utkvela mi v pamäti.
len jeho oči,... oči si neviem vybaviť, akoby som sa celý čas dívala len do jám plných hnevu nad mojim konaním.
nemohla som robiť veci inak?
no život si ďalej kráčal, začínala sa medzi nami tvoriť medzera. básnik sa vsunul medzi nás. prstom ukázal na iný smer, oddelil nás, život a mňa.
teraz sme pár mimobežných rovnovežiek. sme duchaprázdne slová básnikove o nádeji, o láske.
sme laná ožiarených stĺpov a už viac netvoríme jednotu.
plynieme.
sme čas.
piata dimenzia.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
johnysheek
29. 3.marca 2010 17:26
nice
Napíš svoj komentár