Niekde tu v hĺbke virtuálnej reality uzreli svetlo sveta dva blogy. Súviseli spolu, ale zároveň sa líšili. Vydala som sa po ceste späť, aby som uzmierila ženu s dievčatkom. Položila som im obom kopec otázok a prehrabávala som sa v odpovediach.

Keď som chcela zobrať malé dievčatko, aby ma nasledovalo. Tak sa mi vytrhlo a utekalo opačným smerom. Vysvetlila mi, že už nemôže byť so mnou a vládu nad telom prenechala niekomu inému. Nazvime túto osobu krycím menom „žena“. Tým by podľa genderu mala byť.

Sú nočné mory, ktoré nás trápia mimo spánku. Moja sa za mnou zakrádala pri zaspávaní. Mala podobu ostrej dýky, ktorá mi zozadu prenikala hruďou. Bolesť bola taká ostrá, že mi sťahovala hruď ako kotva. Každý jeden nádych si vyžadoval toľko sily.

Ak sa dá niečo povŕzať, tak je minimálne jedna šanca, že som to už skúsila. Veci sa občas menia a hýbu zvláštnym smerom. Behom dvoch rokov ma v mojom okolí zdraví viac ľudí, ako za celých 14 rokov predtým.
Tlak a úzkosť boli v poslednej dobe neznesiteľné a paralyzovali ma. Tŕňový povraz zvieral moje srdce. Pri každom pokuse vstať som sa potkla o neviditeľnú prekážku. Kolená som si odierala. Vliekla som sa špinavá tým bahnom. Na miesto, kde som bola ďaleko a hlavne sama.

Niekde tam v diaľke na mňa blikalo slovíčko „pokora“. Ako v tej knížke, ktorú som prečítala za dva dni. Väčšinou som knihy čítala dlhšie. Chvíľu som však žila jej príbeh.

Búrky boli také silné, až tá voda zaplavila všetko navôkol. Ja však neviem plávať. Tak som sa v tom topila.

Hľadala som domov všade inde, len nie tam kde ozaj mal byť.
Vlastný strach bol môj žalárnikom. Prihováral sa mi škrekľavým hlasom a dával mi najavo, že všetko, čo ho sa dotknem, sa rozpadne na prach.

Čím viac som sa smiala, tým viac som vo vnútri plakala a kričala.
Sebaľútostivé úvahy a žvásty mi lezú hore krkom.
Nezáležalo mi na tom, ako vyzerám. O to nepríjemnejší bol neskôr pohľad do zrkadla. Lebo to čo bolo spustošené vo vnútri, sa prebilo von.

Domov sa vrátil kocúr, o ktorom sa mi snívalo, že zomrel a reálne bol preč mesiac.

Po dvoch rokoch sme si s nim povedali „prepáč“. A uzavrela sa ďalšia kapitola. Vzťahy okolo mňa sa začali urovnávať.

A jediné, čo si prajem je vykročiť z tej jednosmerky.


 Blog
Komentuj
 fotka
purenarcissism  29. 8. 2012 01:51
Čím viac som sa smiala, tým viac som vo vnútri plakala a kričala.

Sebaľútostivé úvahy a žvásty mi lezú hore krkom.

Nezáležalo mi na tom, ako vyzerám. O to nepríjemnejší bol neskôr pohľad do zrkadla. Lebo to čo bolo spustošené vo vnútri, sa prebilo von.



ďakujem
 fotka
depropex  29. 8. 2012 01:59
@purenarcissism tiež to poznám dôverne.
 fotka
dahlia18  29. 8. 2012 23:56
@depropex Just as I do
Napíš svoj komentár