"A čo toto?" ukázal na upírov vedľa seba, keď pri nej zastavil. Vedel, že to neboli nejaké druhoradé stráže, ale LOVCI.
"Len malá poistka, snáď ti to neprekáža," usmiala sa naňho a jemu sa to zapáčilo, ale rýchlo si ten pocit vyhnal z hlavy.
"Neublížim ti, predsa si si to poistila. Už len pri pomyslení na zradu by som sa ocitol v podsvetí."
"Toto bolo nariadenie nášho kráľa," odvetil mu podráždene jeden z lovcov. Zdanlivo mu táto úloha prišla podradná.
"Spokojný? Odpoveď si už dostal," odsekla milo Sonya a kútikom oka pozrela na lovca.
"Čo mi snáď kráľ neverí?" odvetil uštipačným tónom Ren, pričom nevedel odolať a pristúpil k nej o krok bližšie. Nebol si istý, či to spravil preto, aby naštval Luciusa, o ktorom tušil, že ich niekde z diaľky sleduje. Alebo preto, že chcel byť v blízkosti tej krásky, čo pred ním stála. Nevedel si proste pomôcť, nevidel v nej Sonyu.
"Snáď si sa už dovtípil," uškrnula sa naňho, pričom ani len na moment neznervóznela z jeho blízkosti. Lovci sa ale mali na pozore. "Takže," podala Renovi zložený dlhý hnedý plášť s kapucňou a meč zamotaný do červeného hodvábu.
"Čo to je?" spýtal sa skôr seba, ako Sonye, pretože už z látky vymotal meč a na jeho pošve uvidel vyryté svoje meno v anjelskom jazyku.
"Dúfam, že sa ešte pamätáš na svoj meč... Pôvodne som si ho chcela nechať ako trofej, po tom, čo ti ním odseknem hlavu, pretože tvoje telo by sa vyparilo. Ale nakoniec som sa rozhodla, že ti ho vrátim. Zíde sa ti," hodila naňho zvodný tajomný pohľad.
"Dávaš mi do rúk zbraň? Ty sa ma naozaj nebojíš..." pozrel do jej prenikavých zelených očí a na moment mu srdce zavalilo blažený pocit.
V tom ho jemne chytila pod pazuchou a pomaly začali kráčať k hnedému koňovi.
"Počuj Ren. Chcem ťa UPOZORNIŤ, že je dosť možné, že nebudeš sám, kto pôjde po amulete... Podľa veštice sa za ním vybrali aj vlkolaci. Daj si preto pozor, za koho sa budeš vydávať. Neprospelo by tvojej výprave, keby ťa hneď na začiatku roztrhali... Pamätaj, teraz si už LEN ČLOVEK," bez ďalšieho slova ho pustila a odstúpila, aby mohol vysadnúť na koňa. Keď tak urobil, ešte na ňu raz letmo pozrel a prikývol na odzdrav.
°*°
Po tom, čo mi šaman zveril fľašku s rubínovo-červenou tekutinou, ktorá vedela zmierniť utrpenie mŕtvym v podsvetí, Darrel zúril. Vedel, že keď sa nám podarí vymeniť fľašku za Amulet Smrti, určitým spôsobom narušíme chod vecí... Lenže jeho nie toto štvalo, ale TO, že som elixír dostal JA.
Celú výpravu zorganizoval hneď nadránom, keď odišiel zo šamanovho domu. Odvtedy na mňa zazeral akoby ma pohľadom chcel zabiť. Myslím, že keby to vedel, už by to dávno aj urobil.
Jeho pohľady by mi boli možno nepríjemné, keby som VTEDY opustil šamanovu chatrč hneď po ňom...
°*°
Keď Darrell odišiel zo šamanovho domu, po našom rozhovore o Amulete Smrti, muž s vlčou kožušinou na hlave ma oslovil.
"Alec," zastavil som a pozrel na neho. "Nakoľko sú tvoje city silné voči sestre?"
Preglgol som. Nechcel som mu povedať, ako skutočne cítim voči Angele. On si myslel, že je len mojou sestrou... Nevedel som, ako by zareagoval, keby som mu povedal pravdu.
"Dosť na to, aby mi to dodalo silu," odvetil som pravdivo. Chcel som, aby to vyznelo sebaisto, ale Angelina tvár mi pomaly mizla z pamäte a to ma zmiatlo.
"Pristúp," vyzval ma šaman a ja som ho pokorne poslúchol. Podišiel ku mne a rukou sa chcel dotknúť mojej hrude. Najprv som sa mu uhol dozadu, ale nakoniec som ho nechal. "Mysli na ňu, ale nielen hlavou," nechápal som, na čo mu to je, ale pokračoval, "cíť ju v srdci, nemôžeš mať žiadne pochybnosti na vašej ceste za amuletom..."
Myslím, že sa mi dosť jasne vyryla na tvár otázka: A čo preto chceš spraviť?
Moja tvár bola plná pochybností a už mierneho zúfalstva, ale šaman sa na mňa pozrel s vierou. Jeho nedávny strašidelný charakter znovu zahalila aura pravekej múdrosti a pokoja.
"Ver mi," odvetil a ja som mu naozaj VERIL. "Zatvor oči a mysli na ňu," urobil som, ako mi kázal. Lenže Angelinu tvár som si nevedel jasne vybaviť... "Cíť ju srdcom," povedal šaman a len som začul čosi, ako buchnutie. Celý napätý som si otvoril oči a bol som pripravený brániť sa, ale vtedy som pred sebou uvidel sedieť Angelu.
Áno, bola to ona, lenže bola priehľadná ako duch. Sedela predo mnou schúlená do klbka a na tvári sa jej zračil smútok. Mala na sebe džínsy a biely top, ako keď som ju videl na moste, keď jej Sonya zabila strážneho anjela.
"Angie?" ona sa na to rýchlo postavila, ale nevidela ma? Obzerala sa po hlase, nechápal som to a otázne som pozrel na šamana.
"Ona tu vlastne nie je. Ty ju vidíš, no ona ťa len počuje..." šamanova ruka pritom bola nad zamrznutými plameňmi čarovného ohňa. Robil to on, a ako som videl na jeho tvári, nebolo to také jednoduché... veľa času som nemal...
"Kto to je?" Angela sa predo mnou točila na všetky strany a hľadala odkiaľ ide hlas, ktorý počuje. Usmial som sa, bola taká zlatá...
"To som ja, Alec," na to primrzla.
"Kde si?"
"Ty ma nemôžeš vidieť, len ja ťa vidím," nahodila nedôverčivý pohľad a ustúpila odo mňa. Do očí sa jej natlačili slzy a klesla na zem. Zmiatlo ma to.
"Nerob mi to Sonya, prosím... toto nie..."
"Nie Angie, to som naozaj ja," chcel som ju na to objať a privinúť si ju k sebe, ale preletel som jej telom a padol na zem. Keď som sa pozbieral, pozrel som znovu na ňu.
"Sľúbil som ti, že nedovolím, aby sa ti niečo zlé stalo... dodržím svoje slovo."
"Nerob mi to Sonya, prosím..." už som cítil v očiach slzy, nechcel som ju vidieť trpieť.
Už mi bolo jedno, že sa o nás dvoch šaman dozvie.
"V ten večer si utiekla zo spoločnej večeri od mojej babky. Pamätáš? Mala oči ako radar, ale aj napriek tomu som to riskol a položil som ruku na tvoje stehno pod stolom... Chcel som využiť situáciu, že ťa posadila vedľa mňa." Angela už prestala plakať a hľadela hore, NA MŇA, ale ona ma nevidela. "Stará, začala hovoriť o láske našich rodičov a teba rozrušilo, keď nám povedala, že sa správame ako naozajstní súrodenci. Vybehla si do dažďa a ja som šiel hneď za tebou. Začala si ma mlátiť... bolelo to," na jej tvári sa na to vykreslil úsmev. "Povedala si mi, že nie je správne, čo robíme, že to len ublíži našim... Vtedy sme to ukončili, ale ja som ťa neprestal milovať. Moje city k tebe silneli, ale držal som si odstup, aby som ti to nesťažoval."
"Alec," vzdychla so slzami v očiach a s nádherným úsmevom na tvári.
Chcel som sa dotknúť jej tváre... len JEDINÝ dotyk. Vedel som, že by ňou moja ruka zasa len prešla ako vzduchom, ale neodolal som a túžobne som načiahol prsty k jej siluete.
"Milujem ťa Angie, z celého srdca a získam Amulet Smrti, aby som ťa zachránil..."
"Čo?" zarazila sa a bola celá prestrašená. "Amulet Smrti? To nie! Aj Sonya ho chce."
"Čo?!" pozrel na nás šaman - úplne som zabudol, že tam je. "Odkiaľ to vieš?"
"Kto to je Alec?" postavila, keď začula neznámy hlas.
"Je to priateľ, neboj sa..." upokojil som ju, ale bola trochu vykoľajená.
"Kde si?"
"Na tom nezáleží. Povedz, odkiaľ vieš, že amulet chce aj Sonya?"
"Ja... som v jej podvedomí. Je to akoby som bola na nejakom úplne inom mieste, sú tu dva stromy... ale tlmene počujem, čo sa VONKU deje. Do istej mieri som vnímala aj svoje telo, no už mi aj to znemožnila..."
"Pošle lovcov? Alebo vojakov?" naliehal na ňu šaman. Ona sa na to chytila za hlavu a vydýchla.
"Nie, myslím, že je to nejaký archanjel... Spomínala ho ako BÝVALÉHO archanjela. Myslím, že sa volá Ren a uzavreli akúsi dohodu, preto ju poslúcha... ale viac neviem."
"Nevadí, pomohla si nám viac než dosť," usmial sa šaman a videl som na jeho tvári, ako mi naznačil, aby sme už skončili.
"Angie, neboj sa, získam amulet prvý a zachránim ťa. Len ešte vydrž, prosím."
"Dobre, pokúsim sa," usmiala sa, ale zdala sa byť vyčerpaná. Chcel som jej znovu povedať, že ju milujem, ale jej obraz sa zrazu rozplynul.
Pozrel som na šamana, ktorý ma skúmal tmavými očami. Vedel som, že je to jeden z tých odsudzujúcich pohľadov, ktorým sme sa s Angie rozhodli nečeliť, ale teraz to bolo vonku.
"Takže ty ju..."
"Áno, milujem ju. Nie je to moja pokrvná sestra, len sa naši rodičia do seba zamilovali. Chceli sa vziať a my sme sa mali stať súrodencami, preto sme to ukončili."
"Som rád," usmial sa šaman a mne spadol balvan zo srdca, no najprv to bol skôr šok. "Takto viem, že do dotiahneš dokonca. Ale Darrellovi to nehovor, on má už roky zlomené srdce, pohŕdol by celou výpravou a to sa nemôže stať."
Na to som len prikývol. Nerobilo mi to ani náhodou problém, nemal som mu to totiž prečo vešať na nos.
°*°
Na výpravu sme sa mali vybrať siedmi: Ja, Darrell, Nat a štyria Darrellovi verní muži. Pobrali sme sa podvečer s naloženými zásobami jedla v ruksakoch. Podľa niektorých nám vraj boli zbytočné: Nie som nemehlo, že by som si nevedel niečo chytiť. Dobre tuto mladý je možno trochu neskúsený, ale ja nie!
Darrell však proti nim argumentoval dosť presvedčivo: Aj duše mŕtvych ťa nasýtia priateľu? Lebo v Údolí Mŕtvych nič iné nenájdeš.
Po tomto sme sa bez ďalších hádok vybrali na cestu. Postupovali sme lesom vo vlkolačích podobách. Nabrali sme dosť rýchle tempo, ale nemal som žiadne námietky. Po mojom stretnutí s Angie som bol totiž plný sily a odhodlaný spraviť aj nemožné.
Zastali sme až večer pri jednej dedine, ak tak nazvete miesto pri okraji lesa, kde je najväčšou budovou krčma a neďaleko nájdete dokopy asi šesť domov.
"Držal si sa mladý, aj som sa zadychčal, ale ty si vo forme," potľapkal ma po pleci jeden z Darrellovych chlapov a podišiel ku kráľovi. Nechápal som, čo to chcelo znamenať, ale potom sa mi okolo krku zavesil Nat.
"Čo s tým chcel?" spýtal som sa ho na rovinu. Vedel som, že to počul a smrteľnú únavu len predstieral, aby sa ku mne dostal. Kráľ zo mňa totiž nebol nadšený a pohľadom priam hrozil ostatným, že kto je na mojej strane je proti nemu.
"Darrell ťa testoval, koľko vydržíš... vždy zrýchľoval tempo. Ale držal si sa lepšie než niektorí jeho muži," vysvetlil mi potichu, aby nás kráľ nezačul, a potom hlasno vzdychol. "Uf! Joj! Darrell, ja som teda vysmädol! Nesadne si na chvíľu? Vyzerá to tu celkom slušne," usmial sa smerom ku krčme.
"Ty pod pojmom SLUŠNE rozumieš chatrč so zberbou opilcov, ktorým na každom kolene sedí štetka?" odsekol mu kráľ s nezáujmom.
"No tak chlapče, pomôž mi," šepol mi do ucha a ja som pristúpil k Darrellovi.
"O čom sa to bavíte?! Nemali by sme už ísť? Cesta je dlhá... na toto nemáme čas!"
Nat sa po mojích slovách udrel do čela. Darrell sa ale doširoka usmial a zdvihol ku mne pohľad.
"Máš pravdu mladý, čaká nás ešte dlhá cesta. Takže si ideme do krčmy trochu oddýchnuť."
Zarazil som sa. Ten parchant! Víťazne sa vybral ku krčme a Nat ma radostne potľapkal po pleci.
"Si dobrý mladý, ako si vedel, že takto ho presvedčíš?" kukal na mňa s otvorenými ústami.
"Nevedel," vzdychol som si a s ďalšími nadávkami v duchu som šiel za ostatnými do Krčmy madam Madlen.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
mimo čas a priestor odkaz tým, čo by MOŽNO chceli vedieť, že som konečne dokončila príbeh DEMON IN ME na mojom blogu » rainorchid.blog.cz/,... ktorý už upadol do zabudnutia (dúfam, že tento "spam" aspoň jedného z vás poteší )