Všetko, čo sme spolu zažili, bolo extraordinary. Nezáležalo na tom, ako malá a bezvýznamná činnosť to bola. A potom všetky tie veľké zážitky.
Bolo to jedno z najzaujímavejších období v mojom živote. Vďaka tebe a tomu, aká som bola pri tebe ja.
Chýba mi to.
A bojím sa, že sme to stratili.
Nepíšem ti, lebo sa bojím, že mi neodpíšeš. Alebo že mi odpíšeš, ale nebudeme sa mať o čom baviť a stratíme kontakt. Že ti to nebude stáť za tú námahu, udržať náš vzťah na diaľku.
Náš platonický vzťah.
To asi naozaj nestojí za to, však?
Omyl. Mne áno. Chcem počuť o tvojom dni, zaujíma ma, na čom si sa dnes zasmial a čo fascinujúce si videl. Chcem ti porozprávať, čo sa deje v tomto svete, ktorý si tu zanechal a o tom, čo všetko mi ťa dnes pripomenulo.
Miesto toho sa len spýtam, ako sa ti darí a tebe nestojí za to odpísať mi pár slov a zážitkov.
Je mi to ľúto. Úprimne. Lebo som stratila tú extraordinary časť samej seba. A stratila som teba.
Ako sa to mohlo stať? Boli sme spolu príliš úžasní, aby sme si teraz nemali čo povedať.
A tak sa tvárim, že nad tebou nerozmýšľam. Že všetko je tak dobre, ako bolo predtým.
Áno, všetko je dobre. Ale nie takým spôsobom, ako s tebou.
Nezáleží už však na tom.
Možno keď sa vrátiš budeme schopní pokračovať, kde sme prestali.
Ale po pol roku bezvýznamných občasných "Ako sa máš" "Dobre, a ty?" si nemyslím, že to bude zase dávať zmysel.
A naozaj ma to mrzí.
Extraordinary časť môjho ja odišla spolu s tebou.
Najviac výnimočným človekom v mojom doterajšom živote.
Vyznanie
Komentuj
8 komentov k blogu
1
ma
19. 3.marca 2015 23:35
2
@ma je to trochu smutné, ale už som sa naučila netrápiť sa ľuďmi, ktorým za to nestojím ja. Nemyslela som si ale, že to poviem v tomto prípade. Čouž
5
Tie pocity presne chápem, nakoľko som sa s nimi stotožňoval, presne o to viac je to smutné.
Napíš svoj komentár