Nasadzujem si ju každý deň dúfajúc,že oklamem samu seba aj vás.
Aby som bola niekým kým niesom, alebo niekým kým si prajem byť.
Samu seba sa každý deň snažím presviedčať, že som to ja.
Že to nieje maska ktorá zakrýva moje pocity a môj smútok...
Máj uteká rýchlo až prirýchlo, pijem zelený čaj, každá moja slza je vodopád.
Cítim sa inak, menej čarovná, menej odvážna, menej energická.
Mala by som byť spokojná so svojím životom a sama so sebou, no namiesto toho mám pocit ničoty.Bojím sa budúcnosti je nejasná a nepredvídateľná...Čo ak ?
Bojím sa osamelosti.
A ON ? zdá sa mi tieš tak vzdialený akoby to bol iba sen,že som kedysi pri ňom zaspávala,že som sa ho mohla donekonečna dotýkať, že sme sa bozkávali, smiali sa a mali sme si toho toľko povedať.
Niekedy keď ho ešte stretám
zdá sa mi tak nádherne obyčajný
niekedy si prajem aby bez slov bolo všetko jasné
v nemom zmysle dokonalé
aspoň občas pokojné bez otázok a bolesti.
Viem,že existujú takéto chvíle ale prečo neostanú?
Ale z dňa na deň z hodiny na hodinu z minúty na minútu sa zmenia na smútok.
Ľudia mi niekedy hovoria čo robiť a ako to robiť a každé ich slovo tak bolí akoby ma bodali nožom do tela. Nevadilo by mi keby ma kopali alebo hrýzli ale prečo to hovoria ? Prečo tak zraňujú ?
Niekedy si tí ľudia hovoria aj ,,priatelia".
A tak si ďalej budem žiť a usmievať sa.
Budem mŕtva ale budem sa usmievať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár