Jediný pocit

Ten pocit.. Poznáte ho? Ten, pri ktorom žijete v akejsi pomyselnej bubline a z diaľky sledujete ľudí stojacich dva metre od vás. Ten, kedy zatvoríte oči, začnete si spievať, usmievať sa alebo plakať bez strachu, že vás niekto uvidí, pretože do priestorov bubliny nedovidí. Ten, kedy tak niekde vo vlastnom úkryte túžite a túžite. Túžite po pochopení, ktorého niet. Túžite po objatí, no hanblivosť a ostýchavosť bránia vám žiť. Ten, kedy síce nevnímate, no napriek tomu cítite. Chlad zimných dní, pomalé zamŕzanie inokedy horúcej duše, nenápadné úsmevy obyvateľa inej, vlastnej bubliny, čakajúc na ozveny symbolov, znakov, nanápadné a zúfalé hľadanie šifier, ktoré neprichádzajú, snažíte sa zmieriť so spoločenskou prehrou, nedokonalou dohrou.

A vtedy príde ten niekto pre vás posvätný a vytasí tak plytkú, povrchnú otázku. Prečo si taká zmukarená? Neviem. Neviem. Neviem. Neviem, čo robím. Neviem, ako a prečo moje podvedomie nefunguje tak, ako by malo. Neviem, prečo moju dušu niečo každým dňom viac a viac štiepi na malé kúsky, ktoré nedokážem pozbierať. Neviem, prečo závislosti na ľuďoch nedokážem sa striasť.

Neviem, prečo ti tak neskutočne vonia šál. Neviem, prečo existuje krása. Neviem, prečo je nepodstatná v nevhodnej chvíli.

Neviem, prečo si myslím, že srdcom komunikácie je namiesto slova úsmev a neviem, prečo lásku občas nahrádza nechcené ubližovanie.

Nuž, všetko je môj svet. Všetko je fikcia. Jeden špendlík a moja bublina praskne. A moje vnútro je odhalené. Som nahá. Tak psychicky nahá a tak fyzicky týraná.

Zahanbená.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu